Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Rodinné pozadie

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Keď sa už človek diva do očí osemdesiatke, uvedomuje si, že sa čoraz menej zaoberá budúcnosťou a uvažuje viac o minulosti. Myseľ, kým ešte slúži, vyťahuje z hĺbky pamäti zážitky, s ktorými sa cez dlhé desaťročia činného života nemal ani čas ani príčinu zaoberať. A keď sa blíži koniec púte, sadne si starec na kameň pri ceste a zahľadí sa dozadu, do diaľky, až po obzor, kde jeho cesta životom začala. Rozpamätá sa aj na to, čo mu otec a matka povedali o jeho predkoch, lebo len ten, kto pozná svoje korene, pochopí chod svojho života.

Neviem, či tomu vždy tak bolo, ale v dnešných časoch – keď budúcnosť sa stáva skutočnosťou ešte pred západom slnka, - mladí ľudia nejavia nejaký obzvláštny záujem o minulosť. A to je škoda! Ľudí v mojom veku to trápi, keď sa na minulosť zabúda. A ešte väčšie nešťastie je, ak sa namiesto nej do pamäti ľudí vštepí nejaká skreslená karikatúra minulosti.

Ja som sa takisto previnil v mojom mladom veku tým, že som môjho otca neotravoval aby mi porozprával o svojich zážitkoch. Ale, chvalabohu, aspoň niečo sa mi o ňom v pamäti zachovalo, hoci aj to som sa pravdepodobne dozvedel z druhej ruky, od mamy.

Tak, keď už mám s rozprávkou začať, začnem pred niekoľkými storočiami. Neviem presne kedy, ale podľa starých zápisníc rodiny nemeckých dolníkov začali prichádzať na územie terajšieho Slovenska už v trinásom storočí. Hovorí sa, že uhorskí panovníci chceli rozbehnúť banícku aktivitu na Horniakoch ale domáci obyvatelia neboli ochotní hrabať sa v tmavých podzemných dierach ako krti. Pozvali teda z Nemecka banícke rodiny, aby to banícke remeslo v ich kráľovstve naštartovali. A medzi tými nemeckými rodinami, ktoré sa vtedy udomácnili na Spiši, presnejšie – v Gelnickom kraji, bola aj rodina Lohrmannová z Westfálska. Niekoľké odvetvia tej rodiny tam žijú dodnes.

Môj starý otec, František, bol – podľa mojich obmedzených informácií – prvý Lorman (meno sa cez stáročia tak trochu poslovenčilo), ktorý sa rozhodol postarať o živobytie pre seba a svoju rodinu na čerstvom vzduchu a pri slnečnom svetle. Stal sa poštovým úradníkom, najskôr v Bardejove a potom v Prešove..

Môj otec sa narodil v Bardejove v r. 1894. Podľa neho, meno jeho rodného mesta malo byť správne písané Bardiov a počas svojho života napísal množstvo listov do novín, časopisov a iných publikácií na tú tému. No, nepodarilo sa mu to meno zmeniť. Okrem neho asi nikomu na takej maličkosti nezáležalo. A ja, keď to teraz spomínam, dúfam, že jeho duch sa teší z toho, že jeho syn na tú celoživotnú márnu snahu nezabudol.

Môj otec, Viktor. “oťo” ako sme ho my detí volali, bol jeden z troch bratov. Štvrté dieta v rodine bola jeho sestra Alžbeta. Najstarší brat, Jozef, padol asi dvadsaťpäť-ročný v prvej svetovej vojne niekde na ruskom fronte, v severo-východnom Poľsku. Nemá hrob nikde lebo zmizol bez stopy spolu s tisíckami jeho spolubojovníkov v tých nekonečných močiaroch na hranici s Ruskom. Otcov mladší brat, František, bol najprv colníkom na maďarskej hranici v Kráľovskom Chlmci, potom sa staral o vývoz soli do zahraničia z prešovského Solivaru. Na rozhraní 30-tych a 40-tych rokov žil s rodinou v Giraltovciach, kde bol zamestnaný ako inšpektor váh a meradiel pre celý okres. Naposledy som ich tam navštívil keď som mal asi sedemnásť rokov.

Z tej návštevy mi najpevnejšie utkvelo v pamäti jedno nedeľné ráno, keď sa ich rodina chystala ísť do modlitebne – oni boli baptisti. Ja som na nich čakal, už vyparádený, na slniečku, na trávniku pred domom. Bolo v ňom, ako obvykle, veľa ďatelinky. Zrazu som zbadal štvorlístok. Nudil som sa a tak som hľadal ešte jeden – do páru. Keď sme konečne odchádzali na tie bohoslužby, mal som v hrsti dvanásť štvorlístkov a tri päťlístky. No, moje šťastie pozostávalo dohromady len v tom, že som tú nezvýčajnú zeleninu našiel. Žiadne mimoriadne šťastlivé udalosti som v nasledujúcich rokoch nezaznamenal. Ale – možno aj to, že sa mi nič príliš nešťastné neprihodilo, je možné volať šťastím…
Milan s rodicmi a sestrami
Milan s rodičmi a sestrami

A ešte spomeniem otcovu sestru Alžbetu, ktorú sme volali “teta Beta”. Ona skončila stredoškolské štúdium až v Budapešti a rozhodla sa aj tam zostať. Na Slovensko sa vrátila až keď sa blížila k štyridsiatke. My sme vtedy bývali na Lazoch pod Makytou, pri Púchove a ona začas žila s nami. Netrvalo dlho a zoznámila sa s miestnym poštárom, starým mládencom, Jánom Nošíkom. Zobrali sa a teta Nošíková aj s manželom žili potom v pokoji a súlade na Lazoch a tam sú aj pochovaní. Jediné, čo kalilo ich šťastie bolo to, že osud im nedoprial potomkov. Keď som po skoro polstoročí v deväťdesiatom roku konečne mohol navštíviť Slovensko, na lazovskom cintoríne som našiel ich hroby, bok po boku, zabudnuté, pokryté burinou. Dal som ich do poriadku, ale obávam sa, že okrem mňa ich asi nikto nenavštívi.

Môj otec, hneď po skončení strednej školy sa rozhodol pre rehoľný život. Bol za istý čas františkánskym novicom v seminári v Košiciach, ale netrvalo to dlho. Ako nám neskôr rozprával, keď sme už boli väčšie deti a on bol v dobrej nálade, nevedel odolať pokušeniu. Spomínal ako cestou z internátu do kostola a späť im prestavení prikázali ísť po chodníku so sklonenými očami. “Tak,” hovoril, “tváre okoloidúcich dievčat sme nevideli, ale sme videli nôžky, topánky, členky…” Tie chlapčiská museli mať veľmi vysoko vyvinutú predstavivosť, keď si uvedomíme, aké dlhé sukne boli v móde pred prvou svetovou vojnou. Ako bolo, tak bolo, ale odišiel zo seminára do učiteľského ústavu v Šarišskom Potoku (Sárospatak, teraz v Maďarsku). Po skončení štúdií si však ešte musel počkať na začiatok učiteľskej kariéry, lebo vypukla prvá svetová vojna a on musel narukovať. Pretože mal určité vzdelanie, vo vtedajšej rakúsko-uhorskej armáde po základnom výcviku začal vojenčiť ako pod-poručík. Poslali ho na ruský front a čo sa tam dialo, o tom on nikdy nehovoril. Jedinú pamiatku, s ktorou sa nechcel rozlúčiť, bola šabľa v kúte skryni. Dovolil nám, deťom, ju obdivovať aj sa s ňou hrať, samozrejme pod dozorom. Pamätám, že nebola ostrá, zaiste ju nosil len “na parádu”.

Jediné čo spomenul zo svojej vojenčiny, aj to len zriedkavo, bol čas, ktorý strávil na Sibíri ako vojnový zajatec v nemenovanom lágri pri Trans-sibírskej trati a deň, keď do lágra prišiel generál Milan Rastislav Štefánik. S ním potom otec a ostatní zajatci slovenskej a českej národnosti odišli do Vladivostoku, kde Štefánik vytvoril jednotky Česko-Slovenskej Domobrany. Bolo to už tesne po skončení vojny v Európe a Légie sa už neorganizovali, ale v skutočnosti, po návrate domov aj príslušníkom Domobrany bolo dané označenie “Legionár”.

Z Vladivostoku sa otec vrátil loďou do Triestu a odtiaľ vlakom na Slovensko. Hneď po návrate začal účinkova ako učiteľ na základnej (vtedy “obecnej”) škole v Kračunovciach, len zopár kilometrov na juh od Giraltoviec. Teraz je to dosť veľká obec, hlavne odkedy cez ňu ide hlavná cesta na Duklu, ale pred 80-timi rokmi pozostávala z len asi štyridsať domov. Škola mala iba jednu učebňu, v ktorej sedeli deti všetkých ročníkov pohromade. Pod tou istou strechou bol aj učiteľov byt. Neviem celkom spoľahlivo, ale myslím si, že to bola rímsko-katolícka cirkevná škola, lebo stála v súsedstve katolíckeho kostola a otec popri učiteľovaniu slúžil aj ako organista. Ako taký bol pravidelným hosťom na fare a tu sa aj čoskoro zosnámil s pekným mladým dievčaťom. Helenou Vasilovou, keď prišla z Viedne, kde chodila do školy, ku svojej mame, farskej gazdinke. Starý pán farár, Mikuláš Hodobay. mal otca rád, dôveroval mu a tak, napriek tomu, že Helenka bola len 16-ročná, zosobášil ich v 1921-om roku. Mama mala aj mladšiu sestru, Mitzi, a obidve sa narodili v Košiciach.

O rok neskôr sa mladomanželom narodilo dievčatko, ktoré pokrstili Magdalena. Chuderka, Magduška sa nedožila viac než piatich týždňov. Zdravostná starostlivosť v tých časoch, zvlášť v malých dedinkách na východnom Slovensku bola vo veľmi primitívnom stave a mnohé prvorodeniatko neprežilo prvých niekoľko dní, či týždňov. Prešli ďalšie dva roky a na jar 1924 prišiel na svet chlapec, ktorého hrdý otec dal pokrstiť po svojom generálovi, Milan. A tu sa konečne začína moja životná púť.


© 2006 Milan Lorman