Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Detstvo

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Nikto, pokiaľ ja viem, nemá spomienky na svoj prvý, či prvé dva roky svojho života “z prvej ruky”. O tých prvých krôčikoch vieme rozprávať iba to, čo nám neskôr povedali naši rodičia. Z môjho prvého roka mám len jednu fotografiu, na ktorej je zobrazených niekoľko ľudí: moji rodičia a strýčko František stojaci za stoličkou, na ktorej sedí moja stará mama z matkinej strany, elegantne oblečená, s okuliarmi a parádnym účesom, a na jej kolenách sedím ja, jej prvý vnuk. Ona bola už vtedy udomácnená v Spojených Štátoch aj s maminou sestrou a na Slovensku bola len na návšteve. Ktovie, možno tiež preto, že ma aj ona chcela privítať na tento svet. Chuderka, nedožila sa vysokého veku a zomrela v Amerike.

Ešte skôr než sa rozlúčim s Kračunovcami, spomeniem môjho krstného otca, pána Tomečka, učiteľa z Brezovej, takisto neďaleko Giraltoviec, lenže iným smerom. O mnoho rokov neskôr som doštudoval strednú školu v Bardejove v jednej triede s dvomi z jeho synov a zhodou okolností pred nedávnom som sa dozvedel, že jeden z jeho vnukov, Pavel s rodinou sa usídlil v Adelaide. Je celkom možné, že aj on teraz číta túto moju historku a tiež si pomyslí – aký je ten svet predsa len malý.

Moje prvé spomienky sú také nevšedné zážitky, nezaujímavé pre iných ľudí. Napríklad, keď ma, vtedy asi trojročného chlapca, jeden dedinský mládenec posadil na koňa, u nás doma, na školskom dvore, a potom ho viedol dva-trikrát okolo dvora, kým sa moja mama prizerala z dverí. Ani neviem, či som sedel v sedle alebo len tak koňovi na chrbte. V tej chvíli ani sedlo ani Jano Gálik ani mama ani celý svet neexistovali. Len ja a ten kôň.

To bolo už alebo na Hornom Ďúrade alebo v Semerove na južnom Slovensku, kam otca preložili z Kračunoviec. Tie dve dediny v mojich spomienkach akosi splývajú dokopy. Preto ani neviem, v ktorej z nich som ako malý chlapec pestoval takmer štyridsať králikov. Až jednej noci ich vetkých vykynožila nejaká potvora. Asi líška. Ráno tie, ktoré neboli mŕtve,boli tak podriapané, že ich otec musel zabiť aby sa ich trápenie skončilo. Pravdaže ja som toho svedkom nebol a viem, že ani pre otca to nebola ľahká úloha.

Táto doba, keď som ja bol asi tak štyri-ročný bola od prvej svetovej vojny vzdialená len desať rokov a teda nebolo nezvyčajné ak sa z času na čas stretlo niekoľko priateľov a pri poháriku, alebo desiatich, sa rozpomínali na spoločné zážitky z vojenčiny. Spomínam si ako raz pri jednom takom stretnutí bol prítomný aj jeden z otcových kamarádov, veľký chlap, nie tučný ale mocný, silák. Ten mal uprostred hlavy hlbokú rýhu. Hlavu mal hladko oholenú, akoby mu záležalo na tom, aby tú impozantnú jazvu nikto neprehliadol A kto by aj mohol? Koľkí z tých, čo mali lebku rozčesnutú šabľou, prežili?

A teraz už len jedna posledná spomienka na Semerovo, (či bol to Ďúrad?). Jedno pekné slnečné nedeľné odpoludnie. Priestranstvo plné vyobliekaných ľudí, všetky oči upreté na pódium, na postavu v čiernom. Vzácny hosť, až z Prahy, poslanec Anton Kolísek reční pri príležitosti odhalenia pomníka Legionárom. Pravdaže pre mňa, malého chlapca, tá slávnosť neznamená to, čo ona znamenala pre dospelých v tých skorých povojnových rokoch, ale sa mi páčia legionárske uniformy. Aj môj otec si obliekol svoju, možno posledný raz. A ešte jedna vec mi utkvela v pamäti: pánu Kolískovi vyseli zpod klobúka dlhé, až po plecia, šedivé vlasy.
Malý Milan s babičkou, strýkom Ferim a rodičmi
Malý Milan s babičkou, strýkom Ferim a rodičmi

Na konci sa krútili hore ako sme zvykli vidieť na portrétoch Andreja Hlinku, či básnika Andreja Sládkoviča. Veď boli súčasnici. Možno, že to bola móda vtedy v istých kruhoch. Pre porovnanie, môj otec mal iný vkus. Jeho hlava bola vždy hladko oholená. Mama mi to vysvetlila takto: keď sa spoznali, otec mal aj vlasy na hlave aj fúzy pod nosom. Vraj skoro omdlela keď sa dostavil ku svadbe bez vlasov a bez fúzov. “Čo si to urobil?”- spýtala sa ho. A on na to: “Už ťa mám, už tú parádu nepotrebujem!”

Ako päť-ročný už mám dve sestry. Boženku o dva roky odo mňa mladšiu a Viktorku, vtedy ešte v plienkach. Viktorkou sme ju v rodine nikdy nevolali. Pre nás ona bola vždy len Bábikou. Baby, krátko. Aspoň do tých čias, kým som bol doma. Keď som sa ako starý pán v 90-tom roku s ňou stretol, a ona nechcela aby som ju oslovoval ako Baby, musím sa priznať, že ma to tak trošku zabolelo. Niečo intímne, milé z detstva čas vymazal. Ale do istej miery ma uspokojilo to, že aj pre mamu aj pre Boženku, aspoň keď sa so mnou zhovárali, ona zostala Bábikou, aj keď už bola, a je, babičkou.

A nadišiel čas rozlúčiť sa s jediným okolím čo som poznal, lebo otca preložili na inú školu. Tento raz na Lazy pod Makytou pri Púchove, až na moravskej hranici. Povedal som zbohom slnečnicovým a tabakovým poliam a agátovým lesom, v ktorých bývali víly a trpaslíci. No, netrvalo dlho než sme si privykli na Lazy. Natoľko, že doteraz si spomínam na tú roztratenú dedinu ako na domov. Nikde inde som sa necítil tak doma ako na Lazoch. A tak sa zdá, že nielen ja, ale aj moje dve sestry. Obidve tam majú prázdninové chalupy kam sa zčasu na čas chodia aj s rodinami zotaviť. Jedna z Prievidze a druhá z Trnavy.

Na Lazoch som začal chodiť do rímsko-katolíckej ľudovej školy ( v dnešnej terminológii “základnej”). Pravdaže, otec ma učil. Mama pomáhala s niektorými predmetmi ako ručné práce pre dievčatá. Ja som sa často radšej pridal k nim a učil sa vyšívať než sa babrať s drevom, pílkou a klincami. Ale o tom je teraz lepšie nehovoriť, stačí povedať len toľko, že to na mne nezanechalo žiadne trvalé stopy. Mám predsa ženu a osem detí...
Milan s mamou 1936
Milan s mamou 1936

Na školských laviciach sedeli medzi nami aj deti lazovského farára. Áno, pán farár Šulgan bol natoľko poctivý človek, že si – aj s ich matkou – vychoval svojich – ak sa dobre pamätám – sedem detí pod vlastnou, farskou strechou. A celá dedina si ho za to vážila. Bol veľmi obľúbeným kňazom. A aj cirkevné autority ho dlhé roky nechali na pokoji, lebo jeho “ovečky” sa ho zastávali. Len dávno po tom, čo som ja z Lazov odišiel do sveta, počul som že ho ku sklonku života poslali do ktoréhosi kláštora. Žeby sa tam, vari, kajal za svoje “hriechy”? Ja som si istý, že na neho peklo márne čaká.

Spoločenský život v tridsiatych rokoch v kruhoch takzvanej dedinskej “inteligencie” bol dosť čulý. Učitelia, farári, notár, lesník a ďalší sa časo stretávali, usporiadavali výlety do okolia a niekedy do Púchova do kina, či na tanec. V zime chodili na lyžovačky na Javorník, kde sa zabavili v turistickej chate “Kohoutka”. Jej majiteľ bol Moravák, akademický maliar pán Kohoutek, prvé meno si už nepamätám. Chata stojí doteraz, len niekoľko metrov za hranicou na českej strane. Pán Kohoutek vtedy tam vystavoval aj svoje maľby a veľa ich predal svojim hosťom. Pamätám sa ako jedného dňa, na lazovské hody, maľoval portrét mladej dievčiny v kroji v otcovej kancelárii. Dovolil mi prizerať sa.

Voľakedy v polovici tridsiatych rokov neďaleko “Kohoutky” postavili veľký troj-poschodový drevený hotel “Portáš”. Ten prilákal ešte viac návštevníkov z oboch strán hranice a pri zvláštnych príležitostiach Česi, či viac Moraváci, aj so Slovákmi postavili a zapálili obrovskú vatru, pri ktorej sa trochu aj rečnilo ale najviac spievalo a pripíjalo dlho do noci. Téma bola vždy tá istá: asimilácia Čechov a Slovákov. No keď vatra dohorela, na slovenskej strane sa najčastejšie opakovali slová mudrca, ktorý sa tak vyjadril, že Česi a Slováci sa asi milovať (dve slová) nikdy nebudú.


© 2006 Milan Lorman