Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Mladý Lazovan

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Moje detstvo na Lazoch bolo veľmi šťastné a mnohofarebné.Veľa som tam zažil, čo si dodnes pamätám. Ako tie dni, zvlášť cez prázdniny, keď som husy pásaval na lúkach popri Potoku. (Tak sa volá, aj tá časť dediny, ktorá sa tiahne pozdĺž neho až po koniec chotára.) Kým sa húsky pásli, ja som čítal jednu knihu za druhou. Najviac sa mi páčili dobrodružstvá ako Gróf Monte Christo a pokračovanie, ktoré autor nazval Pán sveta. Tých bolo dohromady asi tucet zväzkov. Alexander Dumas tiež písal na pokračovanie, ešte viac zväzkov dobrodružstiev Troch Muškatierov a ich synov. Tie knihy chlapcovi na dedine otvorili celý široký svet. Na rad prišli aj Dobrodružstvá Mórica Beňovského a samozrejme, žiaden chlapec sa nevyhol Rodokapsom (Romány do kapsy). Boli tlačené v češtine, ale to nám nevadilo. Tie nás oboznámili so svetom kovbojov a Indiánov. Aspoň, s tým svetom, ktorý spracovali autori tých rozprávok pre verejnú spotrebu. Teda, zábavy bolo aj bez televízorov.

Raz sa mi stalo, keď som mal na starosti nielen húsky ale aj jednu ovečku, že mi tá ovečka ušla. Bol so mnou vtedy môj kamarád Peter. On prevzal starosť o husy a ja hore kopcom, dolu kopcom, cez polia za ovcou. Myslel som, že skapem a aj tak ju nedobehnem. Keď som z polí vybehol na cestu na Lúky, asi dva kilometre opačným smerom od dediny, jeden okoloidúci mi ukázal bránu, do ktorej moja ovečka práve zahla. To niekoľkomesačné zviera si našlo cestu domov bez váhania, ako včela. Ten gazda ju dal otcovi pred niekoľkými dňami namiesto peňažnej odmeny za nejakú službu.

Práve tam, na druhej strane cesty si spomínam na iného gazdu pre celkom inú príčinu. Bolo to v septembri 1937 keď čs. pošta vydala smútočné známky pri príležitosti úmrtia vtedy už ex-prezidenta Masaryka. Ja som už vtedy zbieral známky. 50-halierové boli skoro na každom liste ale tá veľká 2-korunová sa zjavila na dedine len veľmi zriedka. Keď mi jednu z nich poštár ukázal, rozhodol som sa, že pôjdem s ním až k domu, do ktorého bola tá obálka adresovaná a vypýtam si ju. A viete, že som ju nakoniec nedostal! Ten gazda, hoci ho známky nezaujímali, si asi myslel, že ak učiteľov syn pride za ňou tak ďaleko, tá musí byť niečo hodná. Nie je – ani dnes.

Počas mojich rokov na Lazoch som sa začal zaujímať o cudzie reči. Vlastne, otec začal ten záujem vo mne vzbudzovať. Najprv to bola maďarčina. On našiel v Púchove, kam som vtedy už chodil do “meštianky”, nejakého huslistu, Maďara, ktorého požiadal aby ma zasvätil do svojho umenia. Pokiaľ možno bezplatne, lebo otec tých peniažkov nikdy veľa nemal. Ten pán pristal s tou podmienkou, že ja zavše po cvičení strávim nejaký čas s jeho dvoma synmi, približne môjho veku a pri hrách ich naučím trochu po slovensky. Nešlo to však podľa plánu. Na jednej strane, ja som sa prestal zaujímať o husle keď cvičenia dosiahli štvrtý prst a na druhej, namiesto toho aby sa tí chlapci učili odo mňa slovenčinu, na mňa sa nalepilo trochu maďarčiny.
Milan v šarišskom kroji, 1941
Milan v šarišskom kroji, 1941

Tak isto som pochodil aj s nemčinou. Lesný inžinier na Čertove, (časť Lazov na moravskom konci chotára), mal syna, vtedy päť-ročného. Ja som bol asi o tri roky starší. Chlapec trpel na syndrom, ktorému sa hovorí “diera v srdci”. Rodičia sa o neho veľmi obávali, nikam nechodil, s nikým sa nestýkal, len aby sa nejako náhodou nerozrušil a srdce by mu zlyhalo. No, blížil sa čas, keď bolo treba poslať ho do školy. A chlapec nevedel po slovensky. Bola to nemecká rodina. Lesník sám sa boril so slovenčinou do samého konca. Raz zabavil svojich kamarádov v hostinci keď sa chválil aký krásny hrnec včera zastrelil. Pravda, jeho obeťou sa stal srnec. Ale hovoríme o chlapcovi. Niekoľko mesiacov som k nim chodieval autobusom. Sem-tam ma jeho otec priviezol domov autom až neskoro večer. Dobre som sa u nich bavil, dom bol plný hračiek, o akých som ja dovtedy ani nesníval, chlapec bol rozmaznaný kvôli jeho zdravotnému stavu. A možno aj preto sa odo mňa veľa po slovensky nenaučil. Ja som sa ale naučil trochu nemčiny. Keď prišiel čas zapísať chlapca do prvej triedy, celá rodina sa presťahovala nazpäť do Nemecka.

Raz cez prázdniny púchovskí skauti poriadali tábor na dva alebo tri týždne na Javorníku. Hoci som nebol členom skautskej skupiny, na Lazoch žiadna nebola, otec akosi zariadil aby ma vzali so sebou. On bol dobrý otec v tom ohľade. Nechcel aby som len žil ako cvikľa na dedine. Tak mama napakovala batoh so všelijakými potravinami, ktoré vydržia niekoľko dní, domáci chlebík, salámu, vajíčka na tvrdo, syr, sardinky a išli sme.

Čo mi najviac utkvelo v pamäti z toho zážitku je jeden deň, keď nás prišiel navštíviť general Klecanda. Skutočný generál v uniforme. Strávil s nami celý deň, jedol s nami a podvečer pri táboráku nám rozprával o jeho cestách po Južnej Amerike. Ten svetadiel ho očaroval, on sa do neho zaľúbil a jeho rozprávkam nebolo konca-kraja. No predsa len koniec musel prísť a keď sa nás pýtal či máme nejaké otázky ja som bol jediný čo mu ich kládol. Keď sa konečne lúčil s nami, potľapkal ma po pleci a povedal: “ Z tebe, hochu, jednou něco bude!”. Nič zo mňa doteraz nieje ale on za to nemôže. Už dávno nie je medzi živými a vôbec by ma neprekvapilo keby som sa dozvedel, že je pochovaný niekde v Južnej Amerike.

Ja ešte stale zbieram známky. Vlastne – znovu, na stare kolená, zbieram známky. A pred niekoľkými rokmi v obchode so známkami som zrazu zbadal obálku z Čile adresovanú Česko-Slovenskej exilovej vláde v Londýne. Obrátim obálku a čítam meno odosielateľa: Dr. Klecanda. Celkom iste ten istý pán, v tej dobe civilista.

Ťažko sa mi rozlúčiť s Lazovskými rokmi, toľko spomienok… Ako ten deň keď som išiel na bicykli v ústrety mojim rodičom, vracajúcich sa z Javorníka. Odrazu sa predo mnou potácajú traja opilci. Manévrujem ako najlepšie viem, no nakoniec predsa len vrazím do toho krajného a od neho do železného zábradlia povedľa potoka (tento sa volá Rieka) a dolu asi dva metre na štrk, - vody bolo našťastie v toku málo, a bicykel na mňa. Keď som sa spamätal už ma voľakto vytiahol hore a položil pod studňu na druhej strane cesty pred Kohnovým obchodom a pani Kohnová mi ošetrovala rozbité čelo a roztrhnuté ucho. Tam ma rodičia našli s obviazanou hlavou. Dodnes mám tie dve jazvy ako spoznávacie znamienka.

Lazy majú aj skromný kútik v slovenskej literature, vďaka básnikovi Kýčerskému. “Kto je ten Kýčerský? “píše Hviezdoslav v liste Baťkovi Škultétymu, “Braček, to poet opravdivý. Až tak milo človeku okolo srdca, keď číta jeho verše. Len aby dbal viac o formu.” Možno Pavol Kokeš, syn lazovského evanjelického farára nedbal o formu. Nedbal ani o kariéru. Žil a lopotil ako roľník. Sám sa označoval nie ako básnik ale “pesničkár”. No zanechal dve zbierky “Piesní”, ktoré dodnes zohrievajú mnohé srdcia. A ja som tak trochu pyšný na to, že moja mama mu v jeho posledných rokoch pomáhala, ak nie ináč, aspoň klepaním na písacom stroji, keď ho jeho skomolené prsty už neposlúchali. Často strávila so starkým celé odpoludnia, kým som sa ja pchal ovocím v jeho záhrade. Básnické meno si zvolil podľa jedného z lazovských kopcov – Kýčera.

No, roky sa míňajú a bude treba povedať: “Sbohom, Lazy pod Makytou. Nikdy na vás nezabudnem, ale Košice, Prešov a Bardiov – Bardejov na mňa čakajú.”


© 2006 Milan Lorman