Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Študentské roky

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Koncom prázdnin v ‘36-tom roku som odcestoval s otcom vlakom do Košíc kde ma on prihlásil do jezuitského internátu a tiež do premonštrátskeho gymnázia. Predtým čo sme dosiahli Košice odbočili sme na krátku návštevu mojej babičky, otcovej matky v Prešove. Bolo to moje prvé stretnutie s ňou a hneď od začiatku sme sa navzájom mali veľmi radi. Babička sa volala Mária, po rodnom mene Kvočáková, Rusínka, malá postavou – dvanásť-ročný som ju už vtedy prerástol – ale srdce mala ako stodola. Veru mi bolo ľúto, že pre tú veľkú vzdialenosť sme sa nemohli už dávno predtým stretnúť. Nebolo mi dopriate poznať ani jedného ani druhého starého otca a mamina matka žila aj zomrela v Amerike, tak moja prešovská babička mi bola o toľko vzácnejšia.

V Košiciach sa môj život zmenil na niečo celkom odlišné od toho, na čo som bol dovtedy zvyknutý. Tak sa iste cíti každý dedinský chlapec keď sa mu treba prispôsobiť ku životu v meste. A na slovenské pomery Košice boli aj vtedy už pomerne veľké mesto. Bratia Jezuiti brali svoju zodpovednosť za nás chlapcov veľmi vážne a ich dozor sme cítili na každom kroku. Ale treba im priznať, že to nebola iba kontrola ale aj starostlivosť. V gymnáziu na hlavnej ulici neďaleko Dómu nás učili nielen bratia Premonštráti v bielych reverendách ale aj laici – profesori. Jedného z nich sme si my študenti obzvlášť obľúbili. Profesor Vlado Uhlár bol veľký chlap, hotový Jánošík, on nás učil slovenčinu, slovenskú literatúru a dejiny. Možno vďaka jeho osobnosti som môj prvý rok na strednej škole, čo bol vlastne druhý ročník gymnázia ( lebo v Púchove som strávil dva roky na “meštianke”) skončil úspešne ako najlepší v triede.

No, osud mi nedoprial pokračovať v tom prostredí aj do ďalších ročníkov. Internát stál otca príliš veľa peňazí, nemohol to zvládnuť a tak bol nútený ma premiestniť do Prešova, do Učiteľského domova (internát pre synov z učiteľských rodín) a do štátneho gymnázia. Bez toho, že by človek chcel niekoho kritizovať je treba priznať, že obidve inštitúcie boli neporovnateľné s predošlým, košickým prostredím. V ’37-om roku ja som bol trinásť-ročný, keď chlapčisko potrebuje nekompromisné smernice a dozor viac než hocikedy predtým. Žiaľbohu, v učiteľskom domove ten dozor bol nedostatočný a keď sa blížil koniec školského roka môj prospect bol taký beznádejný, že otec musel zasiahnuť.

Prišiel do Prešova začiatkom mája a nahovoril nejakého lekára aby mi dal vysvedčenie, že mi hrozí nervové zrútenie. S tým v ruke ma potom vybral zo školy, zaviezol nazpäť do Košíc a zapísal ma ako privátneho študenta do – premonštrátskeho gymnázia. Ubytoval ma u jedného známeho, asi ešte zo svojich študentských čias, kúpil mi akési “zhustené” učebnice pre všetky predmety a dal mi jedinú alternatívu: “Máš šesť týždňov, nauč sa čo si zanedbal cez ten rok a na konci júna zlož skúšky!” Aj som ich zložil, (čo mi možno zachránilo život).
Milan, rok pred maturitou, 1941
Milan, rok pred maturitou, 1941

To bolo v júni 1938. Po tých skúškach som už necestoval nazpäť na Lazy. Otca preložili do Kecerovských Peklian. Bola to vtedy malá obec mimo hlavnej cesty medzi Košicami a Prešovom. Súsedná obec sa volala Kecerovské Kostolany a medzi časom tieto dve splynuli dokopy a nájdete ich na mape pod menom Kecerovce. Sú nezávideniahodne pozoruhodné tým, že v nich žije najväčší počet Rómov zo všetkých obcí Východného Slovenska a teda celého Slovenska vôbec. V tých predvojnových rokoch to ešte nebolo take zlé. Aspoň, ja som to nezbadal. Je pravda, že som v Pekľanoch veľa času nestrávil.

Z tých prázdnin si pamätám len jednu udalosť. Dvaja z mojich prešovských spolužiakov bývali neďaleko a jedného dňa sme sa vybrali na výlet do niekoľko kilometrov vzdialenej Červenice. Ani nie tak do obce ako do blízkych dolov na opály. V tých naši predkovia, či vlastne predchodcovia našich predkov, ťažili opály už v časoch starého Ríma. Dúfali sme, že medzi odpadkami nájdeme nejaké farebné odštiepky, ktoré by sme mohli po prázdninách darovať do školskej zbierky. Vchod do bane bol zavretý mrežovou bránou. Vtedy práve patrila nejakej francúzskej spoločnosti a nikto v nej nepracoval. Opál práve prechádzal jedným z periodických období, keď ho ľudia všeobecne považujú za nešťastný kameň a dopyt bol veľmi malý. Museli sme sa preto najskôr zastaviť u miestneho lesníka, ktorý bol zodpovedný za všetko, čo sa dialo v okolí bane.

Netrvalo ani dve hodiny a boli sme radi, že sme vedeli kde lesník býva, lebo on mal zavedený do svojej kancelárie jediný telefón na široko-ďaleko. Prečo? Jeden z mojich kamarátov sa šmikol dolu svahom na tej obrovskej kope odpadkov a napichol sa cez nohu na odlomený konárik malého zakrpateného stromka, ktorý vyrastal z tej špiny. Mne stačil jeden pohľad na zakrvavenú triesku, čo trčala z jeho stehna a rozbehol som sa ku lesníkovmu domu zavolať sanitku. Bol som rád, že som mal komu nechať starosť o prvú pomoc. Nakoniec všetko dopadlo dobre. Aj škola dostala niekoľko kúskov opálov do svojej zbierky.

Ešte spomeniem peklianského pána farára. Môj otec bol všade kde pôsobil okrem učiteľa aj organistom, takže farári boli v našom živote vždy veľmi blízko. Tento dôstojný pán mi zostal v pamäti len vďaka jednej vete, ktorú raz povedal. Bolo to takto: Normálne na každej fare sa o domácnosť stará gazdinka. No v Pekľanoch v tom čase gazdinkou bola jedna elegantná pani, ktorej kedysi za Uhorska šľachtická rodina sa musela prispôsobiť novým podmienkam a tak sa ona stala gazdinkou na fare. Treba spomenúť aj to, že pán farár bol nezvyčajný fešák, v najlepšom veku. Raz, keď sa pri vínku jazyky rozviazali, niekto mu – ako len ohľaduplne bolo možné – nadhodil: “Pán farár, ja viem, že každému farárovi je potrebná gazdinka, ale musí to byť grófka?” A on vraj odvetil:” Keď už musím ísť do pekla, tak radšej na paripe než na krave.”

Po prázdninách som mal ísť do štvrtého ročníka gymnázia. Neviem ako to otec plánoval po finančnej stránke, lebo nakoniec k tomu vôbec nedošlo. Bol tu Mníchov, Maďari okupovali Košice a všelijaké plány sa začali strácať vo víre svetových udalostí. Nazpäť do Prešova ma otec nechcel poslať a mne sa tam tiež nechcelo ísť. Košická reálka, (aspoň jej štvrtý až siedmy ročník) bola premiestnená do Bardejova a tak ma otec zapísal do štvrtého ročníka reálky. Čo sa nám obidvom na tom riešení rovnako páčilo bol fakt, že reálka končí maturitou v siedmom ročníku, kým gymnázium až v ôsmom. Ten prvý rok, keď otec ešte učil v Pekľanoch, som býval na priváte, v rodinnom prostredí u jedného taxikára, starého otcovho priateľa z detstva, veď sa tam obidvaja narodili.

"Prezident Tiso bol v meste"

V ‘39-tom prvého septembra ráno, keď sme sa dostavili ku školskej bráne, už bola pre nás zamknutá. Cez noc sa do školy nasťahovali nemeckí vojaci. Naše lavice boli naskladané na kopu na dvore a do tried si Nemci vláčili slamu, na ktorej potom spali počas poľskej kampane. Chvalabohu, netrvalo to dlho a hoci trochu oneskorene, ešte pred koncom mesiaca sme sa konečne dostali na normálnu koľaj. Ten rok, aj nasledujúci, otec učil v malej dedinke, Tročany, pár kilometrov od hlavnej cesty z Prešova do Bardejova a pre rodinu našiel byt v Bardejove, tak som zase po niekoľkých rokoch mohol žiť s mamou a súrodencami cely rok, nielen cez prázdniny.

V tých rokoch som bol aj členom Hlinkovej Mládeže a pri slávnostných príležitostiach som bol jedným zo skupiny šiestich, či ôsmich fanfáristov. To sa mi páčilo. A čo by aj nie, veď na nás sa dievčatá viac usmievali, než na ostatných radových pochodujúcich chlapcov. Niekedy koncom jari 1941 boli v Bardejove usporiadané Dni Hlinkovej Mládeže. Ja som bol zaradený do ľudovej tanečnej skupiny.

Mojou partnerkou bola Alina Ferdinandy. Pekné, milé dievča, dcéra právnika, ale chuderka, mala už aj vtedy, a ešte horšie neskôr, veľmi nešťastný život. Jediný súrodenec, starší brat jej zomrel na ťažkú chorobu keď ona bola len 12-ročná a po maturite a troch desaťročiach plodného života ako výtvarná umelkyňa, no napriek tomu života plného osobných strastí, sama ho ukončila v novembri 1974.

Na naše predstavenie prišiel aj najvyšší veliteľ HM Alojz Macek z Bratislavy a naše tance sa mu tak zapáčili, že nás pozval, na verejné útraty na podobný festival do Martina, (vtedy Turčianskeho Sv. Martina). Aj tam nám to dobre išlo.

Približne do toho času padá ešte jeden nezabudnuteľný zážitok, s ktorým sa musím pochváliť. Bol som v Prešove na návšteve u rodiny, u ktorej moja sestra, Boženka bývala na priváte. Bol to pre Prešov sviatočný deň. Prezident Tiso bol v meste. Nepamätám si presne okolnosti spojené s jeho návštevou ale viem, že na námestí pri kostole udeľoval vyznamenania hrdinom z východného frontu, z ktorých jeden, pamätám si, bol vo vozíku. Po ceremónii išiel aj so sprievodom, pešo, asi 200 metrov okolo okien, pri ktorých sme stáli my s Boženkou a s jej domácimi a zdravili ho so zdvihnutou otvorenou dlaňou ako sa patrilo v tej dobe. A on nás zbadal, zamával a usmial sa. Prešiel tade pretože priam v susednej budove na poschodí bola hala, kde mesto pripravilo slávnostnú recepciu pre hlavu štátu.

Môj posledný, maturitný rok som strávil znovu preč od rodiny lebo, hoci ja som zostal v Bardejove na reálke, otec začal učiť na nemeckej, menšinovej škole v Mníšku nad Hnilcom. Mnohí dovtedajší nemeckí učitelia odišli ako dobrovoľníci do nemeckých útvarov na východnom fronte a nemecká školská správa verbovala medzi tými slovenskými učiteľmi, ktorí aspoň ako-tak ovládali nemecký jazyk. Lákadlo bolo veľmi efektívne, Z Ríše prichádzali peniaze, z ktorých menšinoví učitelia dostávali podstatné príplatky. Otec sa na to podobral, lebo ako som už spomenul, on tých peňazí nikdy veľa nemal a hoci ja som už strednú školu končil, bolo sa treba postarať o dve dorastajúce sestry. Okrem nich, pravdaže, boli doma ešte moji dvaja bratia, Vlado a Kornel. O univerzite sa doma vôbec ani nehovorilo.

Ako štátny zamestnanec, zvlášť ako učiteľ na nemeckej škole otec musel potvrdiť árijský pôvod aspoň tri generácie dozadu. Na to bolo treba vyhľadať záznamy v matrikách a iných prameňoch a tak sa stalo, že otec si zrazu znovu uvedomil svoj nemecký pôvod a rozhodol sa, že chce žiť ako Nemec, že sa chce vrátiť ku svojim koreňom. My deti, vlastne len ja a moje sestry, a mama, samozrejme, sme boli rozčarovaní s jeho zmýšľaním, ale sme si povedali – nech je čím chce byť, ale nás už neprerobí. Najmladšie dve deti, moji bratia boli príliš mladí, oni nevedeli o čom sa jedná. Po vojne v listoch mi otec pokorne priznal, že urobil chybu a ja som mu, bez váhania, odpustil.


© 2006 Milan Lorman