Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Von do sveta

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Skôr než sa pustím do nasledujúcej kapitoly, dovoľte mi vrátiť sa na krátku chvíľu dozadu a to k tomu odhaleniu pomníka padlým v Semerove (či bol to Horný Ďúrad ?). Vtedy som spomenul pána poslanca Kolíska. Nedávno som objavil zmienku o ňom na mojich potulkách Internetom a musím sa ospravedlniť za to, že som sa pomýlil s jeho krstným menom. Nebolo to Antonín ale Alois. Je hodné spomenúť, čo tam o ňom píšu;

…Bol to najlepši Hlinkov priateľ v Českých krajoch, ako z čias Uhorska, tak z čias prvej Č-SR. Moravský kňaz a profesor. V čase Hlinkovko väzenia, tento raz už v "demokratickom" Česko-Slovensku, bojoval na všetkých pražských politických frontoch od prezidenta tatíčka Masaryka, cez predsedu vlády až po ministra vnútra za jeho prepustenie na slobodu. Bolo to po pamätnej Hlinkovej ceste do Paríža v roku 1919 na mierovú konferenciu, kde chcel dostať na rokovanie veľmocí, práva Slovákov na autonómiu. Z tej doby pochádza známa Kolískova charakteristika Andreja Hlinku: "Andrej Hlinka: knĕz jako apoštol, Slovák jako křemen, politik jako dítĕ."

A teraz, úvodom do tejto piatej časti mojich pamätí, pár slov : Rady tých mojich súčasníkov, ktorí sme prežili druhú svetovú vojnu sa riedia denne. Už nepotrvá dlho a novšie generácie sa nebudú môcť zhovárať so žiadnym očitým svedkom tých čias. Ja toho síce veľa neviem, bol som v ‘42. roku iba čerstvý maturant, čo opúšťal rodičovské hniezdo a odchádzal do rozbúreného sveta. O mojom osude som ja rozhodoval len do veľmi malej miery. Málo bolo tých, ktorí si mohli vybrať aj niečo iné než menšie alebo väčšie zlo. Ja v týchto riadkoch poviem – ako sa prisahá pred súdom, - pravdu, celú pravdu a nič iné ako pravdu. Ak niekomu pravda “nesedí”, nemusí čítať až do konca. Sú však medzi našimi krajanmi aj takí, ktorých moje osudy zaujímajú. To slovo mi pripomína, že nadpis, pod ktorým píšem túto moju historku by vlastne mal byť ešte dlhší : “Zaujímavá životná púť nezaujímavého človeka”.

V septembri 1942 mi rodičia našli moje prvé zamestnanie, na Dunajplavbe. No nie v Bratislave ale vo Viedni. Chceli tým dosiahnuť aby som sa naučil hovoriť po nemecky. Čo som sa naučil v škole, ako my všetci vieme, nie je to ono. V škole vtedy som mal dokonca lepšie známky z francúzštiny, než z nemčiny. A dnes si pamätäm len asi päť – šesť francúzskych slov. Ale, tak je to s rečami. Prvá loď, na ktorú ma pridelili bola M.S. March (Motor Schiff March). Zamestnali ma ako účtovníka (Zahlmeister) hoci moja nemčina bola dosť úbohá, aspoň zo začiatku. Spoliehali sa len na moje stredoškolské vzdelanie. A tak som bol hneď od začiatku na lodi medzi dôstojníkmi.

Moja prvá cesta dolu prúdom až do rumunského prístavu Giurgiu a nazpäť do Viedne bola len na zaučenie do povinností účtovníka, vyplácať posádku v príslušnej mene v každom prístave kde sme sa zastavili, komunikovať cez agentúru s ústredným úradom vo Viedni, vybavovať colné formality, udržiavať podrobné záznamy pre každú štvrťhodinu, kde bola loď a čo sa dialo, deň a noc, a iné uradnícke práce. Tie ¼-hodinové záznamy spomínam zvlášť preto, že mi ony nakoniec priniesli zkazu. Po prvých šiestich týždňoch strávených na M.S. March ako Zahlmeisterov assistant, som bol premiestený na jej sesternú loď, M.S.Kamp. Hoci na pohľad vyzerala takisto ako March, celkové ovzdušie, nálada ako, samozrejme, aj pracovné podmienky boli celkom iné. Nielen to, že som všetku zodpovednosť za účtovnícku prácu niesol sám, posádka, vrátane kapitána, skoro do jedného, boli Maďari, kým na Marchu to boli Rakušania.

Mne robil najviac trápenia kapitán. On bol alkoholik najhrubšieho zrna a najviac mu vadilo to, že som sa hlásil za Slováka. Kde len mohol strpčoval mi život. Prvá cesta do Giurgiu a zpäť pod jeho velením bola dosť ťažká ale ani sa neporovnala s druhou. Bolo to začiatkom decembra ’42, blížil sa koniec roka a on mi zrazu prikázal pripraviť zpiatočné záznamy, ako som vyššie spomínal, za každú ¼-hodinu počnúc od marca. Vysvitlo, že môj predchodca, jeho partner v pijatyke bol zato vyhodený z práce, že tie pravidelné mesačné “reporty” už od februára do viedenskej kancelárie neposielal a pred koncom roka som ich teraz nejako mal zvládnuť ja. Keď som sa prebral zo šoku, povedal som kapitánovi, že to je pre mňa, začiatočníka, príliš ťažká úloha a ja sa nemienim vôbec do nej pustiť.

"máš doma syna, ktorého Tretia Ríša potrebuje"

Poukazoval som na to, že ja mám plné ruky práce s vybavovaním mojich riadnych povinností a na tie sa on nemôže sťažovať. On nástojil, že on rozhoduje o tom, čo sú alebo nie sú moje povinnosti, ja som neupustil a výsledok bol, že ma v najbližšom prístave, v Moháči vyhodil z lode, bez pasu a bez výplatnej knižky. Dunaj práve začínal zamŕzať On pre seba a pre svoju maďarskú posádku sa rozhodol prezimovať v Maďarsku a ja som sa pustil na cestu domov.

Moje rozpomienky na tú cestu do Viedne a konečne domov do Mníška sú veľmi hmlisté. Len ten pocit bezmocnosti, či beznádejnosti si ešte pamätám. Predstavte si, 18-ročný chlapec, bez dokumentov a bez peňazí, v Maďarsku bez maďarčiny, v tuhej zime, … Jedno čo si pamätám, a to tiež svedčí o mojej naívnosti, je príhoda z Viedne, kde trvalo zopár dní kým mi v hlavnom úrade vybavili prepúšťacie papiere a lístok domov na Slovensko. Ubytovali ma aj s niekoľkými ďalšími zamestnancami v podobnej situácii na jednej z ich lodí, zakotvenej na trvalo vo viedenskom prístave a určenej na tento účel.

Zo skladu som vybral plachty, prikrývky, vankúš a obliečku. Ráno som dal posteľ pekne do poriadku ako by mama odo mňa očakávala, vybral som sa do mesta a pokračoval s vybavovaním kadejakých formalít. Keď som sa odpoludnia vrátil na loď, na mojej posteli som našiel len holú matrac. Celá posteľná výbava zmizla. Po mojom návrate domov otec musel za to všetko zaplatiť. Čosi mi ešte stale mätie v hlave, že to vyšlo na niečo okolo 330 korún. To bola pre neho asi tak týždenná výplata. Ja viem, že to bolelo a ja som dlho cítil, že som mu niečo dĺžny.

V Mníšku som bol asi dva mesiace, keď jedného dňa, vo február,i mi otec ukázal list, ktorý práve dostal z nejakého nemeckého úradu. Pripomínam, že on už vtedy učil na nemeckej menšinovej škole, lebo čoraz viac ich učiteľov odchádzalo na front. V skrátenej forme obsah toho listu bol takýto: Kamerad Lorman, máš doma syna, ktorého Tretia Ríša potrebuje na fronte. Očakávame od Teba aby si ho presvedčil o jeho povinnosti prihlásiť sa ako dobrovoľník do radov našich ozbrojených síl. V prípade, že on tak neurobí, prídeme k uzáveru, že Vaša rodina nie je dosť patriotická a nezaslúži si sociálne príplatky z ríšskych zdrojov.

Otec mi povedal, že on ma o ničom presviedčať nebude, ale je jasné, že od mojej reakcie závisí, či moje sestry budú alebo nebudú môcť pokračovať vo svojich štúdiách. Ja som teda mal na výber – podrobiť sa tomuto nátlaku, alebo sa vzoprieť, poškodiť rodinu a nakoniec, možno ešte pred koncom toho istého roka narukovať do slovenskej armády a predsa sa len ocitnúť na ruskom fronte.

A tak som sa asi o mesiac, 23-ho marca 1943 “dobrovoľne” prihlásil v Poprade na určenej adrese a odtiaľ som cestoval vlakom do Drážďan s ďalšími asi šesťdesiatimi “dobrovoľníkmi”. Kasárne v Drážďanskom Novom Meste (Dresdner Neustadt) boli určené výlučne na výcvik ženistov pre poľné útvary Waffen SS. Všetci sme boli zaradení do tej istej roty (companie) a to bola jedna jediná dobrá vec z celej tejto historky, lebo boli medzi nami šesťdesiatimi zo Slovenska asi pätnásti, ktorí sa vôbec po nemecky nevedeli dohovoriť a takto aspoň v odpočinkových prestávkach mali okolo seba malý krúžok priateľov, medzi ktorými sa mohli cítiť tak trochu ako doma. Ríšskym Nemcom sa veľmi priečilo keď sme sa medzi sebou zhovárali po slovensky ale museli si na to zvyknúť, lebo disciplína v radoch Waffen SS nepripustila žiadne vnútorné rozpory. Aj to nám pomáhalo vyhnúť sa bitkám, že každý deň po návrate z cvičiska sme boli natoľko vyčerpaní, že sa nám ani tak veľmi nechcelo s nikým biť. Poľný výcvik sme dostali na rozsiahlej pieskovej “púšti” na okraji mesta, pomenovanej “Sandplatz”. Iste je teraz už pokrytá budovami. Mosty sme sa učili stavať na brehu rieky Labe. (alebo Elbe, ako sa ona volá v tých končinách).

“spoločník, ktorý bol s nami len tak, “na výlet””

Po prvých, začiatočných troch mesiacoch našu rotu presunuli do cvičného areálu v Čechách. Ubytovaní sme boli v budove školy v mestečku Davle, asi 20 kilometrov na juh od Prahy. Tu ma v auguste “43 teraz už po tretíkrát napadla moja malária a ja som dúfal, že ma kvôli nej pošlú do civilu a domov. No, nestalo sa tak a keď ma to zase prešlo asi po desiatich dňoch, moje trápenie s namáhavým výcvikom pokračovalo ďalej. Neďaleko, hore prúdom, sa do Vltavy vlieva Sázava a v tom trojuhoľníku “protekrori “ Nemci vyprázdnili niekoľko dedín a to celé územie slúžilo na “ostré” cvičenie, so skutočnou muníciou. A veru aj tak vyzeralo. Všade samé zbúrané budovy a spustošené polia. Tu sme si za ďalšie necelé tri mesiace s veľkou námahou zdokonaľovali náš fyzický stav a technické znalosti až sme boli konečne uznaní za dostatočne pripravených na nasadenie do aktívnej roly.

Keď taliansky premier Marshal Badoglio v prvých septembrových dňoch ‘43 kapituloval v mene Talianska, behom niekoľkých hodín naša rota bola na ceste vlakom do Grécka pripravená prevziať s ďalšími nemeckými jednotkami okupačnú rolu od Talianov, vracajúcich sa domov. No, málo sa ich asi domov dostalo, lebo cestou cez Juhosláviu sme ich stretli a presmerovali do zajateckých táborov v Nemecku. Na tom úseku našej cesty cez Juhosláviu som zažil môj “krst ohňom”. Je to skutočne niečo, čo človek len tak ľahko nezabudne. Na istej nemenovanej stanici sme našli na vedľajšej koľaji vlak s ktorousi Wehrmacht jednotkou takisto smerujúcou do Grécka. Veliteľstvo úseku ich zadržalo a čakalo na náš transport, lebo podľa ich úsudku my sme boli trochu lepšie pripravení na styk s partizánmi, o ktorých sa dozvedeli, že čakajú na nasledujúci vlak niekoľko kilometrov smerom na juh.

A tak sme sa pustili v noci v neznámom teréne do pripravenej pasce. Len to nám trochu pomáhalo, že sme vedeli, že je nastavená. Pred lokomotívou sme tlačili opravnú jednotku pripravenú v čo najkratšom čase nahradiť poškodené koľajnice a všetko išlo podľa plánu. Nálož vybuchla, my sme povyskákali do neznáma z otvorených dverí nákladných vozov, kým partizáni na nás pálili z oboch strán. A to je ten pocit, ktorý človek nezabudne – ako sa tí ľudia odvážia na mňa strieľať? Veď ja som im nič neurobil, ani ich nepoznám! Kde je polícia? No, to trvá len niekoľko sekúnd a čochvíľa aj ty strieľaš nazpäť. Výcvik prevezme kontrolu. Celý rozruch trval len asi dvadsať minút. Partizánov sme zatlačili nazpäť do lesa na oboch stranách, opravári položili nové koľajnice, my sme sa vyšplhali nazpäť na vlak a pokračovali na našej ceste do Grécka. Straty sme mali minimálne, jeden partizánsky granát poranil dvoch z nás, ktorí sa rozhodli zaujať pozíciu za tým istým kríkom, veď boli bratia. Bratia Walkerovci utrpeli zranenia, jeden na pravej, druhý na ľavej nohe, išli do nemocnice a už sme viac o nich nepočuli. Dúfam, že sú ešte dodnes nažive.

Po príchode do Grécka našu rotu udomácnili v malej rybárskej dedinke Agria, neďaleko prístavného mesta Volos. Tu sme žili pomerne kľudným spôsobom až do septembra ’44. Našou hlavnou úlohou boli odmínovacie práce na hlavných cestách na okolí, čo sa vždy robilo ráno, na úsvite aby sa nákladné a ostatné autá mohli odvážiť na cestu. Predovšetkým sa to robilo pred raňajkami, lebo, ak sa nám sem-tam niečo stalo, s prázdnym žalúdkom človek mal lepšie šance prežiť, než s plným. Okrem toho sme museli skúmať mínové polia, ktoré po sebe zanechali Taliani ale pre ktoré nám oni “zabudli” zanechať mapy, či plány. Bolo treba pripraviť nové plány a to sa dá urobiť len vynaložením vyčerpávajúcej a nebezpečnej práce.

Míny sme mali my na starosti aj keď sme boli zapojení do občasných zájazdov do hornatých severných a severovýchodných oblastí, ktoré boli väčšinu času pod kontrolou partizánov. Každých pár mesiacov divízia vyslala motorizovaný battalion do toho odľahlého pohraničného kraja akoby pripomenúť tamojšiemu obyvateľstvu, že Grécko je ešte stále pod nemeckou okupáciou. Na tých výpravách naša ženijná rota bola vždy zastúpená aspoň jednou družinou, ktorej úlohou bolo zničiť partizánske zásobárne a muničné sklady ak sa nám podarilo nejaké nájsť, zaistiť mosty a opraviť ich, aspoň núdzovo, ak boli poškodené. No a takisto zneškodniť prípadné míny nastavené partizánmi na cestách, kade sa náš konvoj pohyboval. Lenže, prv než míny môže niekto zneškodniť, je treba ich nájsť. A to bola, ja myslím, tá najnebezpečnejšia časť našej zodpovednosti.

Pokúste sa predstaviť si tento obraz: Okolo tisíc mužov, s plnou poľnou výstrojou, so zásobami, na vozidlách každého druhu, roztiahnutých 2-3 kilometre a na špičke asi sto metrov pred prvým, komandantovým Mercedesom traja ženisti na motorke s prívesným vozíkom. Oči upreté čo najďalej dopredu, skúmajú povrch cesty , či nebol nedávno narušený, či tam niekde nie je nebodaj nastavená mina. Raz sa nám stalo, že nás asi dva kilometre pred vstupom do mesta Joanina zrazu predbehlo komandantove auto, on nám zamával, akoby nám dával vedieť, že on preberá zodpovednosť a dodnes neviem prečo sa tak ponáhľal, a nikto sa to nedozvedel, lebo za najbližšou zákrutou sme už videli len vysoký stĺpec prachu a kamenia padať nazpäť na zem, auto aj so šoférom – mŕtvym, hore kolesami v priekope a komandant a jeho spoločník, ktorý bol s nami len tak, “na výlet”, zomierajúci v prachu na rozrýpanej ceste.

Ešte si viem v mysli predstaviť nášho divízneho lekára ako nás prosí (nie rozkazuje) aby sme sa ponáhľali a zaistili prípadné ďalšie míny lebo tých dvoch zranených bolo súrne treba zaviezť do najbližšej nemocnice. Dve ďalšie míny sme aj našli, previedli ambulanciu bezpečne pomimo nich a až potom sme mali čas ich zneškodniť. Tí dvaja chudáci zomreli cestou do nemocnice.

”na dovolenku do Čiech”

No, pri tom všetkom, v porovnaní so životom na “horúcom” fronte, náš život bol dosť znesiteľný. Život ženistu je vo veľkej miere spojený s ťažkou fyzickou prácou a aj nám sa jej ušlo. Asi tak v júni a júli ’44 sa stalo našou prioritnou úlohou budovať reťaz obranných bunkrov pozdĺž nám prideleného úseku východného pobrežia. Nemecké veliteľstvo očakávalo nápor hlavne britských síl z neďalekých egejských ostrovov. A to sme sa museli učiť od základov lebo na takú prácu dosť času v základnom výcviku nebolo. Ale s výbušninami sme už vtedy vedeli narábať a prvá vec, ktorú bolo treba urobiť bolo vyhĺbiť obrovské jamy v skalnatom pobreží. A potom – vláčiť - presne tak ako naše mulice, ktorých sme nikdy nemali dosť, drevené formy a vrecia cementu, hore kopcom, dolu kopcom v teréne, kde ani pre kozy chodníky neexistovali.

A tu som konečne mal aj trochu šťastia. Komandant nášho pluku sa rozhodol poslať dvoch najlepších strelcov z každej roty na trojtýždňový odborný výcvik pre ostrostrelcov. A ja som mal v našej rote najlepšie výsledky v streľbe puškou. Ten výcvik sa konal v tom istom areáli medzi Vltavou a Sázavou, kde sme rok predtým strávili skoro tri mesiace. Cítil som sa akoby som išiel na dovolenku do Čiech. Keď som sa vrátil, v druhej polovici augusta, bol práve čas ísť zase do nemocnice, asi na týždeň, s mojou každoročnou maláriou. A to bol môj posledný zážitok v Grécku. V prvých septembrových dňoch, skoro presne rok po našom príchode do Grécka, vývin situácie na ruskom fronte si vynútil naše presunutie na sever, do Sedmohradska (Rumunsko).

Keď Briti vstúpili do našich novučičkých pobrežných opevnení, ani jeden bunker nebol ani jednou guľkou poznačený.


© 2006 Milan Lorman