Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Na východnom fronte

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Cestu z Grécka do Sedmohradska si vôbec nepamätám. Rozkaz na odchod prišiel medzitým, čo som ja bol chorý s maláriou a z postele ma ešte s horúčkou, zababúšeného, naložili rovno na otvorený transportér pre dvanástich. Aj moje veci už niekto pobalil a naložill. O mňa sa moji kamaráti postarali ako o ostatnú batožinu a pre mňa tá cesta na sever musela byť dosť pohodlná lebo, keby som sa bol trápil, to by som si bol zapamätal. Cesta na front trvala asi dva, možno tri dni, a prvá vec, ktorú si pamätám, je krátky rozhovor s mojim najbližším priateľom, Lacom. Prišiel mi povedať, že v ten večer, či v noci, sa mieni vytratiť a vrátiť sa domov na Slovensko. Pod uniformou už mal oblečené civilné šaty aj čapicu skrútenú vo vrecku. Povedal, že ak chcem ísť s ním, ešte môže zohnať potrebné veci aj pre mňa, ale ja som si istý, že sa prišiel len rozlúčiť. Ja som bol po mojej chorobe príliš oslabnutý na také podujatie a okrem toho, moja nátura bola na to príliš disciplinovaná, mne by dezercia v živote nenapadla.

Keď už spomínam Laca, poviem vám o našej celej trojke. Hneď od začiatku Jano Ličko, Laco, ktorého celé meno si už nepamätám, a ja, sme boli, ako sa hovorí, nerozlúčiteľná trojka. Cez Drážďany, Davle a začiatočné mesiace v Grécku sa medzi nami vykryštalizoval skoro akoby bratský vzťah. Laco bol zaujímavý prípad. On bol vlastne Moravák, a predtým čo sa prihlásil do SS na Slovensku sa len schovával pred Gestapom. Doma, na Morave, pri nejakej príležitosti kde sa pilo a pravdaže aj spievalo, Laco aj s kamarádmi zanôtil aj nejakú zakázanú pesničku. Gestapo ich niekoľkých pochytalo ale Laco bol medzi tými, ktorým sa podarilo újsť. No, čoskoro, keď už nebolo zkade kam, prešiel cez hranicu na Slovensko. Nakoniec, keď mu už aj tam hrozilo zatknutie, pomyslel si - “ Medzi SS-ákmi ma už len nebudú hľadať”. A tak sa z Laca stal “dobrovoľník”. Ja sa nemôžem ubrániť podozreniu, že Gestapáci dobre vedeli kam sa Laco podel ale si povedali:”Tak mu treba!” a prestali sa s ním zaoberať.

Jano Ličko patril medzi tých asi pätnástich v našej rote, ktorí ešte aj po šiestich mesiacoch len tak-tak že porozumeli nemecké povely. O dva-tri roky starší odo mňa, vysoký, štíhly jako jedľa a silný. K tomu siláctvu sa o chvíľu vrátime. Jedného dňa oni dvaja boli spolu zaradení do služby strážiť na železničnej stanici nákladný vlak s rozličnými zásobami pre vojenské útvary na okolí. V noci ich nahovorili a, samozrejme, podplatili nejakí grécki šmelinári aby privreli oči, kým oni “oslobodia” niekoľko pneumatík. Vec vyšla najavo a obaja, Jano aj Laco, sa ocitli v trestnej jednotke.

Tá bola v nebezpečnom mieste, v horách, kde sa viac cítili byť doma partizáni, než hocikto iný Neviem ako dlho tam mali zostať, ale ani jeden ani druhý si plný termín neodsedel. Jano sa dopustil nejakého mizerného priestupku, asi vynadal niektorému dozorcovi a za trest, spolu s dvomi-tromi inými, každý s vrecom cementu na pleciach museli pochodovať hore-dolu až kým vyčerpaní padli na kolená. Ostatní po jednom popadali a hoci aj pršať začalo, a cement bol čím ďalej, tým ťažší. Jano vydržal až do skorého rána. Keď sa začalo brieždiť, hodil vrece mokrého cementu strážcovi na hlavu, ten zostal v bezvedomí asi dve hodiny, a Jano ušiel. Pridal sa ku partizánom. Dúfam, že ho medzi seba prijali.

Onedlho, ako sa stávalo z času na čas, partizáni napadli tú trestnú jednotku, hlavne za účelom doplňovania zásob, nielen potravín ale aj zbraní a munície. Pri tej príležitosti Laco sa vyznamenal pri guľomete, aj bol ranený guľkou cez cíp pľúc a komandant mu udelil Železný kríž druhej triedy a odpustil mu zvyšok trestu. Ako sa hovorí – “Človek nikdy nevie čo ho čaká zajtra.”

"Bolo jasné, že ho už nič nebolelo"

A teraz, keď aj Laco odišiel svojou cestou, ostal som sám. Nikto tých dvoch nenahradil ako obzvlášť blízky priateľ. Odvtedy som sa skutočne sústredil len na jednu vec: ako prežiť jeden deň po druhom s čo najmenšou újmou. Život vojaka na fronte je veľmi odlišný od toho, ktorý som viedol v okupačnej situácii v Grécku. Veľká časť života prebieha v zákopách. Niekedy tie zákopy sme kopali my ale poväčšine, v tej dobe, keď nemecké jednotky boli na ústupe, my sme sa nasťahovali do zákop, z ktorých sa stiahli jednotky Wehrmachtu a my sme kryli ich ústup.

Raz sme v takej opustenej zákope našli jedného ťažko zraneného vojaka a na mňa padla úloha pomôcť mu do bezpečia. Ja som ani do zákopy nešiel, len som zhodil z chrbta batoh, iní toho chudáka zdvihli navrch a položili mi ho na chrbát. Bolo sa mi treba plaziť s tou váhou asi dvadsať metrov cez otvorený priestor ku najbližším stromom. Potom by to už bolo trochu ľahšie. No nedostal som sa ďalej než asi päť metrov keď som cítil, že ho prevŕtala ďalšia guľka, on stíchol a skotúľal sa z môjho chrbta, hore tvárou, vedľa mňa. Bolo jasné, že ho už nič nebolelo a ja som šibol, ako postrašená jašterica nazpäť do zákopy.

Iné prostredie som zažil asi na niečo vyše týždňa ešte v jednej Sedmohradskej dedine, keď som bol pridelený pri veliteľstve battaliónu ako jediný ženista so špeciálnym výcvikom. Tam mojou úlohou bolo na príklad zneškodňovanie nevybuchnutej munície, najčastejšie mínometových granátov. Jeden z nich padol cez slamennú strechu a povalu a ostal trčať z podlahy len asi meter od postele, v ktorej mladý gazda a gazdiná sa báli čo len pohnúť až pokým som ich neuspokojil, že mám situáciu pod kontrolou. Aj som ten granát dostal von z izby cez okno, a vybuchol ho dosť ďaleko, aby som dom nepoškodil.

Dvakrát v tej dedine som bol nasadený aj ako ostrostrelec ale najviac času som tam strávil cvičením striedajúcich sa skupín vojakov zo všetkých jednotiek na okolí v používaní novej zbrane, ktorú teraz všetci poznáme pod menom “bazooka”. To bola vtedy novota. Mňa s ňou oboznámil poddôstojník, ktorý ich veľký počet aj s príslušnou zásobou rakiet k battaliónu priviezol a ja som potom učil ďalších ako s nimi narábať. Vždy bolo časťou normálnej praxe, že ženisti sa prví oboznamovali so špecializovanými zbraňami ako sú ohňomety, míny a výbušniny všetkých druhov, magnetické proti-tankové nálože, tyčové nálože, na prelom ostnatého drôtu, kalkulovanie náloží na búranie mostov, budov, veží, atď…

Veliteľstvo bataliónu bolo ubytované v jednom z najväčších roľníckych domov v strede tej dediny. Tradične tie domy sú postavené okolo nádvoria na troch stranách. Štvrtú stranu tvorí zadná stena susedného domu. Predná strana, obrátená na ulicu pozostáva z vchodnej brány a prednej izby na prízemí. Na poschodí a nad bránou sú spálne. Pozdĺž nádvoria sú najprv kuchyňa a komora , potom ubytovanie, obyčajne pre starých rodičov s vlastným vchodom, potom maštaľ a zadnú stranu uzatvára humno a stodola. Celkom vzadu sú kurníky, chlievy a záhrada, zeleninová aj ovocná.

Vykreslil som to aby ste si vedeli predstaviť nasledovné: Občas sme chvíle oddychu trávili na laviciach pri vchode do kuchyne a do obývačky pre starkých. Raz, keď sme tak sedeli po obede na jesennom slniečku, granát z mínometu si našiel cestu priam do nášho dvora a tento sa nezaryl neškodne do zeme ale vybuchol a ja som pocítil šklbnutie v pravom uchu. Nebolelo to a prvé, čo mi napadlo, bolo, že ja si ten kúsok ocele chcem nechať na pamiatku. Pomaly som otočil hlavu a vyďubal som ho z omietky na stene. No, dlho som ho neopatroval, prišli čoskoro aj pohnutejšie časy a stratil som ho. Jediná pamiatka na toto moje prvé zranenie je malá jazva na pravom uchu a aj tá je presne na tom istom mieste, kde som si roztrhol ucho keď som ako 10- či 11-ročný na Lazoch spadol z bicykla. No, to škrabnutie bolo zaznamenané do mojej Služobnej knižky a ja som sa cítil trochu viac ako ozajstný vojak.

V tej dedine sme zostali len týždeň či desať dní, Rusi nás tlačili čoraz ďalej na západ. Keď prišiel čas rozlúčiť sa s tým pomerne pohodlným gazdovským domom, a hlavne s pivnicou plnou sudov vina, mňa stiahli v poslednej chvíli z vysunutej pozície kam som bol poslaný na niekoľko hodín ako ostrostrelec. Len čo som sa vyšplhal na tank, nejaký dôstojník si spamätal, že v našej maštali v kúte na slame sú ešte stále priviazaní traja ruskí zajatci, vlastne Ukrajinci, dvaja starší a jeden mladý chlapec, ktorých som aj ja pomáhal vypočúvať, veď som bol jediný, čo sa s nimi vedel ako-tak dorozumieť. Ten dôstojník hľadal dobrovoľníka, ktorý sa mal vrátiť z okraja dediny a zastreliť ich. Hneď som sa prihlásil, ale on na to nenaletel, vedel, že ja som sa za niekoľko dní s nimi dobre skamarádil a iste by som ich nezastrelil, ale pustil na slobodu. Namiesto mňa poslal niekoho iného a ten, keď sa vrátil, potajomky mi žmurkol a ja som nemal pochyby o tom, že tí chudáci aj jeho návrat prežili.

"kamufláž je dôležitá"

A tak sa fronta postupne pohybovala smerom na západ cez maďarské dediny a mestečká, ktorých mená som si nemal čas ani zapamätať a už sme zase išli do nových pozícií. Jedno meno si však pamätám, lebo tam som utrpel moje druhé zranenie. To mesto sa volá Kiskunfélegyháza, a nájdete ho na mape juhovýchodne od Budapešti. Situácia bola tá obvyklá: poslali nás kryť ústup jednotky Wehrmachtu, ktorá, v tomto prípade s pomocou dosť veľkého počtu prinútených civilistov pripravovala protitankové zákopy na okraji mesta. Tie ani neboli celkom hotové ale tých ľudí bolo treba stiahnuť lebo Rusi sa blížili a, ako obyčajne, my sme ten ústup mali zabezpečiť. Počas toho manévra hneď za mojim chrbtom vybuchol granát a ja som dostal kúsok železa do ľavého lakťa. Moje druhé zranenie a znovu len veľmi ľahké.

Nekrvácal som ani toľko ako s tým uchom, ale hneď som zbadal, že ten lakeť nemôžem pohnúť. Ten maličký šrapnel sa zastavil medzi dvoma kosťami a každý pokus lakeť zohnúť alebo vystrieť mi spôsobil hroznú bolesť. No dobre, poviete si, tak ním nehýbaj. Ale to je len zlý žart. V tej bojovej situácii my všetci sme boli zvyknutí vidieť oveľa horšie zranenia a aj ja sám som si myslel, že si nezaslúžim veľa sympatie. Našťastie náš “rotný” bol veľmi skúsený vojak, ktorý si už dávno predtým, čo som ja narukoval, svoje vytrpel v bojoch o Leningrad. On ma poslal do poľnej ošetrovne a tam, po preskúmaní mi dali cestovné papiere do nemocnice vo Viedni. Len ich ešte bolo treba potvrdiť na ktorejsi komandantúre v Budapešti.

Tam som ale narazil na jedného z tých neoblomných robotov – úradníkov v uniforme, ktorých, skôr či neskôr každý z nás stretne na ceste životom a ten ma namiesto do Viedne, zaradil do akejsi novovznikajúcej jednotky pozostávajúcej zo samých takých stratených jedincov akým som vtedy bol aj ja. Už som si myslel, že mi je koniec, keď, na schodách dolu z poschodia v tom luxusnom hoteli, kde sa tá komandantúra udomácnila, som stretol – vďaka Bohu – môjho rotného. On ta prišiel práve vtedy vybaviť nejaké formality. Keď som mu povedal ako som pochodil, hneď ma vzal so sebou ku nejakej vyššej autorite a ešte ten istý deň som cestoval vlakom do Viedne. Tu som zostal v nemocnici asi dva týždne, ten šrapnel mi nevyoperovali, len počkali kým sa lakeť znovu rozhýbal. Po prepustení z nemocnice som dostal dvojtýždňovú dovolenku, po ktorej som sa mal hlásiť v Drážďanoch, v tých kasárňach kde som cvičil ako nováčik pred viac než poldruha rokom.

Medzičasom, keď na Slovensku vypuklo zbabrané SNP a nasledujúce nepokoje, otec s rodinou odišiel do Rakúska a ja som moje zotavenie strávil v malej dedinke nazvanej Anger bei Weiz v provincii Steiermark, kde otec učil na základnej škole, Moja dovolenka mala vypršať na Nový rok 1945 ale ja som mal také ťažkosti komunikovať s otcom, že deň po Vianociach som sadol na vlak a odcestoval do Drážďan. Otec žiadnym spôsobom nevedel prijať moje tvrdenie, že Nemecko vojnu prehráva. On nechápal ako ja môžem prijať možnosť prehry a pri tom byť hotový ísť znovu do boja. Možno aj ja som bol do istej miery robotom.

Hneď po príchode do Drážďan sa mi bolo treba prihlásiť v kancelárii prideľovacieho dôstojníka, ktorý rozhodol o našom osude pre najbližšie týždne, či mesiace. S netajeným prekvapením som zistil, že major Frencken, ktorý sedel za stolom je ten istý chlap, ktorý ako kapitán bol veliteľom našej roty počas nášho základného výcviku od marca do júna ’43. Ani sa mi nechcelo veriť, ale on si ma tiež ešte pamätal, lebo prvé čo sa ma pýtal bolo: Nezabudol si ešte všetko čo som ťa naučil? A ja som mu odpovedal: Nielenže nezabudol, ale som sa aj trochu priučil. Potom sa ma opýtal, či sa chcem stať dôstojníkom, že on ma chce poslať do Akadémie. Aj to si pamätal, alebo to bolo v mojich osobných záznamoch, že len ja a ešte jeden z tej roty nováčikov sme mali za sebou maturitu A tu som musel veľmi rýchlo rozmýšľať, lebo jedna z tých vecí, ktoré som sa medzičasom naučil bolo to, že kamufláž je veľmi dôležitá. Čím je človek nenápadnejší, tým lepšiu šancu má dožiť sa konca vojny. A preto som sa veľmi rýchle vyhovoril najmä tým, že neovládam nemčinu dostatočne dobre.

Keď už nie dôstojníka, chcel zo mňa urobiť poddôstojníka. Práve vtedy, po Vianociach začal veľmi intenzívny jednomesačný kurz pre seržantov – ženistov a on ma zaradil medzi nich. Ten kurz bol strašne namáhavý. Každý deň sme začínali asi o štvrtej hodine ráno, unavení ešte z predošlého dňa, až do tmy a len čo sme niečo zjedli, a vyzliekli sa z mokrých šiat, zaspali sme spánkom, keď aj nie spravodlivých, ale viac úplne vyčerpaných až do štvrtej ráno keď sa náš očistec začal znova. V januári ’45 zima v Europe bola veľmi tuhá a my sme strávili väčšinu času v mokrých a zablátených šatách. Aj v kasárňach kúrenie bolo minimálne a je úplnou záhadou, prečo sme všetci neochoreli, či, nebodaj, nepomreli.

Niekoľko dní pred koncom januára sme skladali písomné skúšky a o niekoľko dní sa nás chystali rozohnať do rôznych jednotiek roztiahnutých po celom, hlavne východnom fronte. No nedošlo k tomu, lebo v okolí mesta Posen (slov. Poznaň) Rusi prelomili nemecké obranné pozície a my sme boli narýchlo, v noci, preorganizovaní na battalion (1000 mužov, myslím, že v slovenskej armáde je to prápor) a s minimálnou výstrojou a výzbrojou pod velením majora Frenckena ako Einheit Frencken sme sa dali na cestu smerom na severovýchod, dúfajúc, že budeme môcť postup Rusov aspoň spomaliť, keď už nie zastaviť..

Čo nám chýbalo na výbave nahradil náš mimoriadny výcvik, veď tisíc novopečených seržantov už len niečo dokáže. Viezli sme sa v komandírovaných civilných autobusoch a nákladných autách a sem-tam sme sa na chvíľu zastavili, ak sa naskytla príležitosť doplniť naše zásoby a kadejaké potreby, ktoré pre nás v Drážďanoch v tom zhone nemali čas nájsť. A tak sme napríklad niektorí aspoň na istý čas nosili kabáty nie našej poľno-šedej farby, ale hnedé, zo skladov pracovných jednotiek OT (Organizacion Todd).

Na jednom mieste sme natrafili aj na niečo vítanejšie pre vojaka, než je teplý kabát v zime, - liehoviny. A, hoci js som ani vtedy veľa nepil, predsa som len strčil do kapsy fľašu šnapsu – pálenky. Celý kraj navôkol bol pokrytý snehom a ja som si myslel, že glg alebo dva alkoholu ma rozohreje keď bude najviac treba. Skoro sa mi ten nápad stal osudným.

"Služobná knižka išla do šporáka aj s fotografiami"

Pripomínam, že žiaden ustálený front na tom úseku v tých dňoch neexistoval, nás predsa z Drážďan poslali aby sme ho ustálili. V noci, keď sme prechádzali jednou dedinou, vysvitlo, že Rusi sa do nej dostali o niečo skôr. Začali do nášho sprievodu vozidiel páliť zo všetkých strán. Tí z nás, ktorí sedeli na plachtou pokrytých nákladných autách sa z nich dostali za pár sekúnd, ale ja som bol s mojou družinou v autobuse. A ten mal len jedny dvere, v predu. Nám trvalo oveľa dlhšie, kým sme sa dostali do bezpečnejšej pozície. Pasca to bola veľmi efektívna a najsúrnejšie pre nás bolo dostať sa z nej von. Podarilo sa nám z úst do úst dorozumieť, že sa po jednom, či v malých skupinkách prebijeme ku železničnej trati, ktorá prebiehala pri okraji dediny a stiahneme sa smerom odkiaľ sme prišli. Ulice mali obsadené Rusi, tak my sme sa pohybovali od domu k domu cez záhrady, ploty a kamenné múry a tu som urobil veľkú, sprostú chybu, ktorá ma skoro stála život.

Vo vrecku som mal tú fľašu šnapsu. Keď som preskakoval tie ploty a múry obával som sa, že sa mi rozbije a jedna vec, ktorú som vtedy nepotreboval boli mokré nohavice a čižmy plné šnapsu. Tak som si sadol do snehu a otvoril tú prekliatu fľašu. Prelial som, koľko sa len zmestilo, do mojej poľnej fľaše a to, čo zostalo na dne, som zhltol. To som nemal urobiť. Cestou, už od samého rána sme nejedli ani obed ani večeru iba ak sem-tam kúsok komisného chleba, A ja som si teraz vypil na prázdny žalúdok. Netrvalo dlho a moje nohy mi vypovedali službu. Keď je človek len fyzicky vyčerpaný mozog ho dokáže prinútiť k ďalšiemu úsiliu, ale ten alkohol ovládol, samozrejme, aj môj mozog. A tak som si nakoniec ľahol do malej vetrom vyfúkanej kotlinky v snehu pri telegrafnom stľpe vedľa železničných koľají a pripravil som sa na večný spánok. Často sa hovorí, že utopenie je tá najpríjemnejšia smrť, ale ja vám môžem svedčiť, že ani zmrznutie nebolí. Zvlášť ak mrznete pod vplyvom alkoholu.

Už som sa lúčil so svetom, keď som zbadal niekoľko blížiacich sa postáv z tej strany odkiaľ som ja práve prišiel. Myslel som si, že sú to prenasledujúci Rusi a hnevalo ma, že mi nedajú v pokoji zomrieť. No, neboli to Rusi ale – možno – posledných niekoľko našich. A na moje šťastie jeden z nich bol z mojej družiny, veľký, zdravý chlapák, v civile mäsiarsky tovaryš a ten ma na žiaden spôsob nechcel tam nechať. Keď už môj mozog nefungoval, on mi požičal svoj a doslova ma prinútil postaviť sa a hýbať nohami až kým sme sa dostali ku železničnej zastávke v najbližšej dedine. Tam tú noc málo ľudí spalo a tak sme sa dozvedeli, že naši sa tam nezastavili ale išli ďalej, do väčšieho mestečka, vzdialeného len asi dva či tri kilometre. Ja som sa rozhodol, že keď si na chvíľu pospím, ráno už budem môcť pokračovať sám. Jeden z dedinčanov ma vzal do svojho domu, dal mi niečo teplého zjesť a ja som o chvíľu zaspal.

Keď ma zobudili, videli sme cez čipkovú záclonu asi desiatich Kozákov jazdiť na koňoch dolu ulicou do dediny a vyzeralo to tak, že skutočne mi je koniec. Začal som sa pripravovať. Služobnú a výplatnú knižku som strčil do šporáka aj s fotografiami (preto ku tejto časti mojich zážitkov nemám čo pripojiť ako illustráciu), pušku aj s ostrostreleckým ďalekohľadom som hodil do pece a zrazu mi napadlo, že tá kozácka hliadka je tu len na prieskum a skutočne, o chvíľu sa vracala nazpäť odkiaľ prišla. Rýchle som si vypočítal ako dlho asi potrvá než sa vrátia tých pár kilometrov a potom zase ešte pol hodiny kým sa hlavné jednotky dostanú sem a vyšlo to tak, že ešte mám dosť času odtiaľ zmiznúť, Vytiahol som pušku aj ďalekohľad von z pece (gazda ešte nemal kedy v nej zažať oheň) a ponáhľal som sa, ako som len najrýchlejšie vládal, nazpäť k mojej jednotke. Tam som sa dozvedel, že tú noc sme stratili pätnásť mužov. No, mohlo to byť horšie, mohlo ich byť šestnásť.

Keď si teraz prečítam ten zážitok z môjho prvého dňa nazpäť na fronte, je mi jasné, že písať tak podrobne o tých skoro troch mesiacoch, ktoré nasledovali by som už nevedel. Po takej dlhej dobe moja pamäť je príliš deravá. Poviem len toľko, že napriek tomu, že som sa pomerne úspešne vyhýbal hrdinským podujatiam, na konci, 18-ho apríla, keď som padol do zajatia, som mal v mojej náhradnej služobnej knižke zaznamenaných päť dní útokov na opevnené pozície, dve zranenia a šestnásť dní bojov z blízka (po nemecky Nahkampf), čo zahŕňa boje, v ktorých sa hádžu ručné granáty, ďalej pouličné prestrelky, boje z domu do domu, ale aj – v mojom prípade – šesť dní keď naša, vtedy už len polovičná rota, bola za ruskými líniami, odrezaná od nemeckých útvarov a predsa sa len na koniec dokázala vrátiť medzi vlastných. O tých šiestich dňoch vám poviem.

A teraz zostáva len zakončiť túto časť poslednou vetou: Z tých tisíc novo-vycvičených seržantov, ktorí odišli z Drážďan ku koncu januára ’45 bolo ráno 18-ho apríla v poli už len asi šesťdesiat a o tretej odpoludnia - sedemnásť.


© 2006 Milan Lorman