Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Šesť dní v ruskom tyle

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

(Tento príbeh pôvodne nebol spomenutý v mojich Spomienkach, či Zážitkoch. Ja som ho opísal a taktiež tri ďalšie, ako reakciu na niektoré náhodne vybrané spomienky na vojnovú dobu, ktoré iní ľudia, hlavne z Británie poslali na internetové BBC Fórum “WW2 People’s war”)

Za celý čas, odkedy som sa zapojil do tejto a tiež iných skupín, ktoré sa sústreďujú na zachovanie pamätí rýchle vymierajúcej generácie z druhej Svetovej vojny, nepodarilo sa mi nájsť ani len jednu zmienku o jednotke, v ktorej som si ja odslúžil moje posledné tri mesiace vojenčiny (po nemecky: Kampfgruppe Frencken, po slovensky – neviem iste, ale asi – Bojová skupina Frencken). Iba jeden korešpondent sa ozval so správou, že on našiel to meno v zozname niekoľkých stovák podobných nemeckých Bojových skupín, či jednotiek.

Myslím si, že by bola veľká škoda keby nezostala pre budúce generácie žiadna zmienka o prínose tejto jednotky na odpor proti nátlaku Sovietskych vojsk v posledných mesiacoch vojny. Až do posledného muža každý mal predošlú službu na fronte za sebou a všetci boli kvalifikovaní prinajmenej na hodnosť seržanta. Radové mužstvo toho bataliónu tvorilo 1000 absolventov kurzu pre poddôstojníkov-ženistov, ktorý práve skončil v Drážďanoch keď Rusi prelomili front pri Poznani tesne pred koncom Januára ’45. Záznamy postupných nasadení a výdobytkov týchto 1000 vojakov by iste bolo zaujímavé a inšpirujúce čítanie. No, nevzdajme sa nádeje, že jedného dňa niekto objaví sošity plné spomienok starého, či prestarého otca v kufre na povale.

Kedysi dávno, v skorom povojnovom čase, keď moje zážitky boli ešte čerstvé v mojej pamäti, zaznamenal som dosť podrobne a spoľahlivo na podrobnej mape tú cestu-necestu, ktorou sme sa poberali počas tých troch mesiacov. Teraz ja tieto riadky píšem skoro o 60 rokov neskôr a tú mapu som už dávno niekde stratil. Mená dedín aj menších miest si už nepamám a hoci mapy sa ľahko nájdu, tú kľukatú čiaru by som už veru nevedel nakresliť. Ani mená komandantov si už nepamätám ani iné podrobnosti okrem mojej osobnej účasti na udalostiach.

Každý človek, ak nie je slepý, už videl spústu hlavne amerických vojnových filmov a teraz má taký dojem, že každý, aj ten najposlednejší radový vojak má jasný prehľad o situácii, v ktorej sa nachádza. To nie je moja skúsenosť. Málokedy, ani si nepamätám špecifické príklady, sa niektorý dôstojník postaral o to aby sme my vedeli čo sa deje. Naše rozkazy boli jasné a priame. Nám bolo treba len poslúchnuť a - ak je to len možné – prežiť do nasledujúceho dňa.

Myslím si, že je to v poslednom odstavci tej časti mojich zážitkov nadpísanej “Na Východnom fronte” kde spomínam, že som mal na konci apríla zapísaných v mojej Služobnej knižke medzi iným 16 dní bojov z blízka. Neviem či sa ten výraz v takej forme používa v slovenskej vojenskej praxi ale je to priamy preklad z nemeckého “Nahkampftage.” Šesť z nich sú dni a noci strávené za ruským tylom, teda na východ od ruských pozícií, odrezaní od nemeckých síl.

Občas, pomerne malé skupiny, či jednotky vojakov dostanú špecifickú úlohu, ktorú musia vykonať za nepriateľovými pozíciami. Poväčšine ide o nejakú sabotáž alebo zháňanie informácií. V našom prípade okolnosti boli iné. Podľa toho, čo si ešte pamätám napríklad o počasí a o našom počte, z ktorého postupne celé tie tri mesiace viac a viac ubúdalo, bolo to začiatkom Marca ’45. Naše tri roty tvoriace Kampfgruppe Frencken boli roztiahnuté pozdĺž okraja lesa tvárou v tvár Ruským silám podobne umiestneným na druhej strane otvoreného priestoru, asi 200m širokého, Prostriedkom tiekol jeden z nekonečného počtu irigačných kanálov v tej časti sveta.

V tej fáze vojny, na jej sklonku, také jasne definované pozície nikdy netrvali veľmi dlho a tak aj tu naše jednotky dostali už predošlý večer rozkaz stiahnuť sa dozadu – neviem koľko kilometrov - tesne nad ránom, o šiestej. To by bola bývala jednoduchá vec, my sme boli zvyknutí na také ústupy, ale neočakávane komandant úseku sa rozhodol stiahnuť do nových pozícií trochu skôr, o tretej, kým bolo celkom tma. Posli na motorkách niesli nový rozkaz dotyčným veliteľom jednotiek a tu sa niečo pokazilo a náš komandant roty ten zmenený rozkaz nedostal. O tretej v noci my sme síce zbadali, že aj na ľavo aj na pravo od nás naši ustupujú, ale náš posledný rozkaz bol ešte stále vydržať až do šiestej a tak sme tam aj do šiestej zostali. Keď Rusi zbadali, že nemecké jednotky sa stiahli, pustili sa za nimi. Oni si iste boli vedomí toho, že my sme zostali na mieste, ale nás nebolo veľa, tak si nás nechali “na neskôr”

"teplé ruské raňajky pre nás všetkých"

O šiestej, keď sa začalo brieždiť náš komandant konečne prevzal takú iniciatívu aká mu ešte zostala a rozhodol sa, že my sa vrátime na nemeckú stranu, nech sa robí čo chce. Vtedy už medzi nami a zvyškom nášho bataliónu bolo kto-vie-koľko kilometrov Rusmi kontrolovaného územia. Nás bolo všetkých dokopy asi 120 mužov. Komandant nemal v úmysle prebojovať sa na druhú stranu. Podľa neho to by bola nesmyselná samovražda. Namiesto toho nám bude treba stať sa neviditeľnými cez deň a potichu, nebadane sa posúvať cestou-necestou smerom na západ v nočných hodinách. Keď sa na koniec priblížime k ruským pozíciám zozadu, dúfajme, že budú dosť prekvapení a podarí sa nám prelomiť a dosiahnuť nemecké línie.

Nie je to jednoduchá vec, zneviditeľniť 120 chlapov s maximálnou batožinou, ale nejako sa nám to len podarilo. Mesiac bol tak okolo prvej štvrti, čo nám veľmi pomáhalo. Väčší problém sme mali s hlukom. Každý z nás niesol aj na chrbte, na pleciach, na opasku aj v rukách kopu batožiny a náradia, medzi ktorým bolo veľa kovu.. Ja si myslím, že rozhodujúci prvok v tomto našom úspešnom podujatí bol náš prvotriedny výcvik. Ale možno aj ten prekonalo vedenie a kontrola, ktorou prispeli naši dôstojníci a poddôstojníci vo veľmi ťažkých okolnostiach.

Väčšina podrobností z toho šesť-denného (či viac šesť-nočného) zážitku mi v pamäti už vybledlo za posledných šesťdesiat rokov, ale niektoré momenty a obrazy pretrvávajú celkom ostro. Ako na príklad jeden napätý moment keď naša rozptýlená rota – do šírky aj do hĺbky – asi päť metrov prázdnych okolo každého chlapa, sa pohybovala krížom cez prázdne polia v mierne hornatom kraji a z času na čas bolo nevyhnutné prekročiť aj cez cestu. A tak sme zrazu pri jednej takej menej významnej ceste počuli blížiacu sa kolonu vozidiel. Ja som bol neďaleko od komandanta medzi najbližšími ku ceste, len asi 20 metrov od priekopy. Keď som sa pozrel sem-tam dozadu, vo veľmi slabom mesačnom svetle sme skutočne nevyzerali vôbec nápadne. Teraz komandant zavelil:”Friezen !” (slov. Zmrznúť !).No, všetci mali ten normálny inštinkt ľahnúť alebo aspoň kľaknúť a mne sa v tom momente zdalo, že sa podobáme kôpkam hnoja pred oraním. Ešte som počul komandantove slová: “Ak sa niekto pohne, JA ho zastrelím!” – s prízvukom na ”Ja”, a potom už len motory všetkých druhov keď sa tá motorizovaná kolona viezla po troch stranách nášho vysunutého poľa. Čochvíľa zmizla zase v tme a my sme mohli pokračovať na našej ceste “domov”.

Druhá spomienka, ktorá mi utkvela v pamäti patrí časove, myslím si, že do štvrtého rána od začiatku našej “púte”. Tesne nad ránom, práve keď bol najvyšší čas nájsť nejaký bezpečný úkryt pre brieždiaci sa deň, stihli sme do pekného veľkého gazdovského dvora, pomerne odrezaného od sveta. Tam bolo dosť miesta v dome a v príslušných budovách pre nás všetkých si ľahnúť a vyspať sa cez deň. O Rusoch nebolo nikde ani stopy. Okrem jednej ! A tá len svedčila o tom, že – hoci tam Rusi nedávno boli – museli aj nedávno odtiaľ narýchlo odísť. Na dvore bolo totiž - už síce dohorených, no nie celkom vyhasnutých - niekoľko ohňov a nad nimi zavesených niekoľko kotlov a v tých kotloch ešte celkom príjemne teplé ruské raňajky pre nás všetkých. Rusi boli zrejme tak nečakane odtiaľ presunutí ako sme my boli niekoľko dní predtým.

Predposlednú noc pred našim konečným úspešným návratom medzi vlastných nám bolo treba prejsť mostom na druhú stranu ktorejsi menšej rieky, či väčšieho potoka. Nedalo sa tomu vyhnúť. Dovtedy sme sa brodili celou kopou malých plytkých zavodňovacích kanálov. Voda bola začiatkom marca veľmi studená ale nemali sme na výber. Naše pionierske polo-čižmy boli celú noc polo-plné vody a iba cez deň sme si ich mohli tak trochu vysušiť a zavinúť naše úbohé nohy do suchých handier. Náš most bol na ceste, ktorá viedla cez akúsi dedinu. Na jej mene nikomu z nás nezáležalo. Komandant nás podľa mapy priviedol až ku tej ceste a most sme už aj videli, ale niečo iné nás zaujalo.

Práve tam, kde sme narazili na tú cestu ona bola rozdvojená a uprostred stála tak trochu impozantnejšia poschodová budova, pravdepodobne radnica. V jednej polovici prízemia horeli svetlá a na tých dvoch stranách budovy, ktoré sme videli, stáli parkované rôzne vojenské vozidlá. Bol to jediný znak života, lebo ináč dedina vyzerala opustená, či vyprázdnená.

Jeden z našich poddôstojníkov sa tichúčko išiel pozrieť do tých osvetlených okien. Vrátil sa so správou, že je to veľká sála a v nej stojí asi tucet Ruských dôstojníkov okolo veľkého konferenčného stola, na ktorom sú rozložené mapy. To bolo pre nás ako pre decko koláč v okne u pekára. Možno by sme dokázali dostať sa cez ten most bez toho aby sme vzbudili pozornos, ale Komandant nevedel odolať pokušeniu. Po piatich dňoch a nociach skrývania sa, plazenia a kadejakých útrap tu sa nám konečne ponúkla príležitosť urobiť Rusom trochu škody.

"raketa vybuchla vo dverách"

Komandant poslal toho seržanta nazpäť aby začal strieľať automatom do tej izby cez okno. My sme ležali v priekope na druhej strane cesty priam oproti prednému vchodu do budovy. Do tých dverí sme sa pripravili streliť raketu z Panzer-faustu. keď sa Rusi začnú tlačiť von cez ne J a som tú mizernú raketu vláčil päť dní a nocí a teraz asi päť chlapov vytŕčalo ruky, že oni ju chcú vystreliť. Nedal som ju nikomu. Ja som ju nosil na pleciach celý ten čas a ja ju aj vystrelím. Keď streľba začala, dvere sa otvorili a Rusi sa hlúčkom začali tlačiť von – ako si oni mysleli – do bezpečia. Vtedy som ja už mal Panzer-faust namierenú na vrch dverí. Hlava rakety musí udrieť na niečo solídne aby spoľahlivo vybuchla. Tak sa aj stalo. My sme nečakali na skúmanie výsledkov našej akcie. Bez ďalšej straty času sme prešli na druhý koniec mosta a pokračovali na našej ceste krížom cez polia a lesy za našim cieľom, frontom.

Asi o dva mesiace neskôr sa mi naskytla nečakaná prtíležitosť rozpamätať sa na udalosti tej noci. Vtedy som už bol zajatcom u Rusov. Pri zajatí som bol zranený a zotavil som sa v ruskej poľnej nemocnici v meste, ktoré sa vtedy volalo Schwiebus. Teraz je v Poľsku a volá sa Swiebodzin. Po zotavení si Rusi ponechali asi 30 z nás zajatcov pre práce - v kuchyni, okolo zranených a iné. Medzi ich ťažko zranenými asi najsmutnejší prípad bol istý kapitán, ktorého stav sa nijako nelepšil ani po dvoch mesiacoch v nemocničnej opatere. Naviac, nové rany sa mu otvárali na oboch bokoch, lebo na chrbte ležať nemohol. Ten bol hrozne rozdriapaný. Dozvedel som sa, že on tie zranenia na chrbte utrpel keď raketa vybuchla vo dverách, cez ktoré on aj s ďalšími “drugmi” sa snažili dostať do bezpečia. Len dvaja ten výbuch prežili, - on bol jeden z nich. Odkedy som to počul, do jeho izby som nevkročil a ani som sa o ňom nikoho nepýtal. Dúfam, že už potom dlho netrpel. Možno on bol aj nakoniec jeden z tých chudákov, ktorých sme pomáhali pochovať na miestnom cintoríne. Ja sa môžem len tým upokojiť, že my, vojaci na oboch stranách sme boli rovnako vystavení rovnakým nebezpečiam. Vojna je bláznovstvo.

Všetko, aj dobré aj zlé , raz skončí a tak prišiel aj koniec času, ktorý sme museli stráviť za Ruskými líniami. Počas poslednej, šiestej noci ukazovalo sa stále viac a viac znakov poukazujúcich na blízkosť Ruských pozícií. Keď sme konečne na ne bezprostredne narazili, samozrejme zo zadu, okrem niekoľkých vojakov na stráži, ostatní pokojne spali v plytkých prechodných zákopách. Dvaja, či traja z našich skúsenejších sa postarali o stráže a otvorili dostatočnú medzeru, cez ktorú sme potom my ostatní pokojne potichúčky prešli a na chvíľu sme si ľahli v dlhom rade pod malé kríky asi 15 až 20 metrov pred spiacimi Rusmi. Všetci sme boli vyčerpaní a ospalí Pred nami bolo ešte trochu riedkeho podrastu a potom terén postupne padal do údolia. Tá nízka plocha teraz nad ránom bola pokrytá rannou hmlou a v tom skúpom osvetlení vyzerala ako mliečna rieka. Na druhej strane sa oproti oblohe rysovali okrajné budovy nejakého mesta.

Poväčšine, celý ten čas, keď sme sa pohybovali terénom Komandant viedol a popri ňom boli zo dvaja poddôstojníci a dvaja-traja skúsenejší chlapi. Mňa si tiež držál v blízkosti, lebo si myslel, že ak nás náhodou zbadá nejaká hliadka alebo stráž, ja by som ich mohol trochu pomútiť niekoľkými ruskými slovami a tak získať aspoň niekoľko sekúnd na reakciu. Na konci kolóny bol vždy jeden zodpovedný poddôstojník, ktorého úlohou bolo zaistiť, aby ani jeden z nás nezaostal za ostatnými a stratil sa. Keby Rusi našli čo len jedného z nás, čoskoro by nás našli všetkých. Rozkazy atď. išli šepkaním od jedného k druhému.

Teraz, keď nám ostávalo iba prebehnúť cez tú mliečnu rieku na Nemeckú stranu, čakali sme na rozkaz v dlhom rade – Komandant na pravom konci a posledný Feldwebel na ľavom. Rozkaz prišiel ako vždy, od jedného chlapa k druhému a na signál rukou sme sa zkĺzli dolu kopcom do tej hmly. Potom sa už len každý snažil čo najrýchlejšie prebehnúť tú vzdialenosť, asi pol kilometra, možno trochu viac, na druhú stranu. Vôbec nás neprekvapilo to, že asi v polovici tej mliečnej rieky nám bolo treba prebrodiť ešte jeden – vďakabohu posledný – kanál. Tu sme už začali robiť hluk a po nemecky, aj vykrikovaním aj “spevom” sme sa snažili uistiť vojakov na nemeckej strane, že nie sme Rusi, ale “Kameraden”. Aj to dosť úspešne prebehlo. Len niekoľkým výstrelom sme nestačili zabrániť a jeden z nás bol ľahko škrabnutý na hlave.

Na nešťastie, horšie vyšlo najavo, keď sme sa zhromaždili a spočítali. Asi tridsať nás chýbalo. To nám dôkladne zkazilo náladu na celé dva dni, keď sa zrazu celkom neočakávane zjavil náš posledný Feldwebel aj so všetkými tridsiatimi mužmi, za ktorých bol zodpovedný. Čo sa stalo? Jeden z nás zaspal pod kríkom a jeho sused, keď mu odovzdal ten posledný odkaz, nečakal na odpoveď. Ako som povedal, - boli sme unavení. Hlavná vec je, že sa im podarilo uniknúť pozornosti Rusov a nájsť novú príležitosť a preniknúť na nemeckú stranu o pár kilometrov ďalej.

Po nezabudnuteľnom dobrodružstve naša “Kampfgruppe Frencken” bola znovu pokope a naša nálada bola znovu v poriadku. Mali sme vtedy pred sebou ešte asi šesť týždňov života na fronte. Teda, ja som mal šesť týždňov. Mnohí iní nemali ani toľko.


© 2006 Milan Lorman