Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Trochu smiechu na fronte

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

(Táto malá príhoda nie je obsiahnutá v originálnom texte mojich Spomienok. Opísal som ju len dodatočne, ako aj niekoľko ďalších, po prečítaní niekoľkých príspevkov do BBC fóra WW2-People’s war od iných, väčšinou britských autorov.)

Ja som sa pripojil na toto fórum len pred niekoľkými dňami. Mal som v úmysle iba sprístupniť jeho členom moje zážitky z časov druhej svetovej vojny a niekoľkých skorých ťažkých rokov po nej. Keď som ich aj uverejnil, pod titulom “Spomienky neochotného SS-ženistu” (angl, Story of a Reluctant SS-pioneer), prehrabal som sa niekoľkými zaujímavejšími príspevkami. Neviem sa ubrániť dojmu, že nielen obsah ale aj tón, ktorý prevláda v celom fore je príliš jednostranný. A to by nemalo byť tak v zbierke materiálov, ktorá má slúžiť, (jej redaktori nám hovoria), ako prameň informácií o tých pohnutých časoch pre budúce generácie. Hoci ja veci veľmi ovplyvniť nemôžem, rád by som aspoň prispel do tej zbierky niekoľkými osobnými zážitkami obyčajného radového vojaka zo strany vtedajšieho “nepriateľa”. Aj my sme mali naše ľudské stránky. Tu je prvá príhoda:

Bolo to niekedy v prvej polovici marca ’45. Cez deň už bola jar ale ráno obyčajne bol vonku čerstvo napadaný sneh. S Rusmi sme zápasili už niekoľko dní o kontrolu mesta Forst na rieke Neisse. Ja som tam bol s bojovou skupinou Frencken (Nem. Kampfgruppe Frencken). Mali sme za sebou už niekoľko dní pouličných bojov, preháňali sme jeden druhého z domu do domu, ručné granáty lietali zpoza plotov do okien a nazpäť.

V ten deň, na ktorý si teraz spomínam, sme mali ešte dva-tri dni vo Forste pred sebou a na krátky čas, aspoň cez noc bola situácia statická. Rusi okupovali rad domov v jednej ulici a my sme sa dočasne udomácnili v nasledujúcej, rovnobežnej ulici. Bolo to niekde na kraji mesta lebo za domami boli rady záhrad Nie veľkých, len takých na zeleninu. V noci sme dostali rozkaz pripraviť sa na útok plánovaný na ráno. Potichu, ako sa len dalo, sme vyškrabali v snehu a polo-zmrznutej zemi plytké jamy, v ktorých sme potom ležali a čakali na úsvit. Pri prvom svelte zrazu z domu priam predo mnou a niekoľkými najbližšíni kamarádmi vyšiel na podstennie jeden ruský vojak. Bolo jasné, že sa len práve zobudil. Postál tam na chvíľu, roztiahol ruky, hlboko si vydýchnul a pustil sa cez čerstvo napadaný sneh smerom ku nám.

Jeden z našich sa chystal ho zastreliť. Neviem ako vážne to myslel, ale po šepkanej výmene niekoľkých slov prenechal toho nešťastníka mne. Ja som bol vycvičený ostrostrelec a na takú vzdialenosť som si trúfal - ako sa hovorí – vysreliť muche oko. Tento ospalý “molodec” nemal pri sebe žiadnu zbraň, bol celkom neškodný. Iste len preto vyšiel von do záhrady, lebo niekto iný sedel na záchode a on nemohol čakať. Priblížil sa k nám až na nie viac než 15-20 metrov a chrbtom obrátený k nám stiahol nohavice a spodky.

My, na druhej strane plota sme sa len tak-tak zdržali smiechu. Keď on potom pokračoval s tým, čo mal na programe, ja som veľmi opatrne namieril na tú rastúcu kôpku v snehu medzi jeho nohami. Neviem či celkom skončil alebo nie, keď som stlačil kohútik. Tá špina sa rozletela na všetky smery a náš “najbližší nepriateľ” vystrašený vyskočil a bežal zohnutý a potkýnajúci sa nazpäť do domu Ako sa usiloval natiahnuť nohavice mazal si ten hnus po celom dolnom tele.

Neviem ako si on spomína na to ráno vo Forste – ak vojnu prežil - ale ja si ho panätám ako jeden z mála zábavných momentov, ktoré sme zažili v tej ťažkej dobe.


© 2006 Milan Lorman