Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Zachránený od katastrofy

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

V polovici leta v ’44-tom roku som strávil tri týždne na intenzívnom výcviku pre ostrostrelcov. Ten kurz bol usporiadaný v špeciálnom výcvikovom areáli, kde sa strieľalo so živou muníciou všetkých druhov až po tankové delá. Ten areál sa nachádzal asi 30 kilometrov na juh od Prahy, vtedy v Protektoráte. Po absolvovaní kurzu každý absolvent dostal pušku, s ktorou cvičil počas kurzu, jemu pridelenú na trvalo, lebo tá bola špecificky prispôsobená jemu a jedo ďalekohľadu a na ňu sa on mohol 100-percentne spoľahnúť.

Cesta nazpäť do Grécka, ku mojej jednotke,sa začala na železničnej stanici v mestečku Davle. Tým vlakom som cestoval do Prahy, kde mi bolo treba prestúpiť na iný vlak, expresný, ktorý ma mal potom zaviezť až do Solune (Thessaloniki). Odtiaľ, už nepamätám ako som sa konečne dostal do dedinky Agria, ku mojej rote. Ale na tom nezáleží. Príhoda, o ktorej chcem teraz písa,ť sa stala na tej predmestnej stanici v Prahe. Museli sme čakať istý čas na expresný vlak a, tak ako aj všetci ostatní aj ja som si poskladal batožinu na kopu ku stene na platforme. Aj pušku som oprel o stenu. Po dlhej chvíli, keď sa náš vlak blížil ku stanici, všetci sme si pripli opasky a na nich visiace tašky, pomohli jeden druhému zdvihnúť batoh na chrbát a s poslednou taškou v ruke som sa potom ponáhľal nájsť si miesto v niektorom z vagónov, ktoré už aj bez nás vyzerali plné.

Miesto som si aj našiel, batožinu zložil, keď mi naraz srdce momentálne prestalo biť - ! Kde je moja puška? Preboha ! Nechal som ju na platforme opretú o stenu. Ani sekundu som nestratil predstavou popravného oddiela ako mieria šesť pušiek na mňa, len som vyskočil z vlaku a rozbehol sa nazpäť na platformu modliac sa aby tá moja puška ešte tam bola kde som ju opustil.

A tu sa zrazu stalo niečo celkom neočakávané.Práve keď sa môj vlak začal hýbať dopredu, od platformy smerom ku mne bežal jeden pán v pršiplášti a klobúku, a v ruke držal do výšky – moju pušku. Nebolo času na rozhovor, ja som mu len stačil povedať: “Dĕkuji vám mockrát!” – po česky, čo ho asi dosť prekvapilo. Medzitým vlak už priberal na rýchlosti a ja som sa s mojou zachránenou puškou v hrsti v poslednej chvíli vyšplhal na posledné schody posledného vagóna, kde som potom chvíľu stál zadychčaný a mával zbohom! môjmu záchrancovi. Aj Pánu Bohu som ďakoval za to, že sa postaral aby ten chlapík bol na stanici práve keď ho bolo najviac treba.

Tak sa zdalo, že v každom vozni toho vlaku sa aspoň niekoľko cestujúcich, väčšinou vojakov, prizeralo z okien na to dráma, lebo keď som sa pomaly predieral cez niekoľko vagónov nazpäť ku mojej batožine, všade sa ľudia smiali a žartovali na môj úkor. Ja nepamätám žiadnu inú príležitosť z celého môjho dlhého života, kedy som sa cítil býť viac zahanbený.- Vďaka Bohu!.


© 2006 Milan Lorman