Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Životy zachránené hroznom

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Autor: Milan Lorman Pôvodne písané ako príspevok do internetového fóra BBC.co.uk/WW2 – People’s war

Miesto diania a čas: Stredné Grécko, august 1944

Na niekoľkých miestach v príspevkoch do tohoto fóra autori spomínajú poľutovania-hodné a nie mimoriadne zriedkavé prípady, keď si okupačné vojská vyžiadali krutú odplatu za straty na životoch, ktoré utrpeli následkom partizánskej činnosti. Nechcem sa zamiešať do nikam-nevedúcej debaty o tomto aspekte vojny, iba že poukážem na to, že počas trvania okupácie vo všetkých okupovaných krajinách boli na všetkých dostupných verejných miestach vyvesené plagáty, ktoré informovali každého kto vedel čitať o dôsledkoch hocijakého pokusu o odboj.

Odo dňa keď branné sily v tej-ktorej krajine zložili zbrane a ich vládni reprezentanti podpismi uznali stav okupácie, iniciatíva , ktorá po tom dátume viedla ku strate životov, často nevinných civilistov, tá iniciatíva bola vždy v rúkách partizánov. V porovnateľnej situácii v zajateckom tábore, ak sa niekto niečim previní a nie je možné toho jednotlivca nájsť, všetci okupanti lágra sú za ten priestupok potrestaní. Príhodou , o ktorej dnes píšem chcem poukázať na to, že človek, ktorý má súcit so svojim blížnym, nech je on hocikto, ak je zhodou okolností na príslušnom mieste v príslušnom čase, môže zmierniť, ba dokonca niekedy aj celkom zabrániť nešťastným udalostiam. Len treba dať voľný chod vlastným lepším pohnútkam.

V polovici augusta ’44, keď som sa vrátil do Grécka z troj-týždňového ostrostreleckého kurzu v Čechách ( v Protektoráte), bol som pridelený ku inej družine než z ktorou som sa pred troma týždňami rozlúčil. Príčinou bolo to, že osem z našej desať-člennej družiny stratilo život, všetci naraz, keď jedna neštandardná partizánska mina vybuchla na ceste medzi mestami Volos a Larissa. Už skoro rok našou každodennou úlohou bolo prešetriť tú cestu ešte pred raňajkami a len keď sme ju vyhlásili za bezpečnú, odvážili sa motorové vozidlá ju používať.

Každá z našich dvanásť družín sa jedna za druhou striedala v tejto úlohe. V ten deň, kým ja som bol v Čechách naša družina pozostávala len z deviatich mužov. Keď stojac vzadu na tom malom nákladnom aute pozorovatelia zbadali náznaky čerstvo rozrýpaného povrchu cesty, zastavili auto aby sa prizreli bližšie. A veru, boli tam zahrabané, na šikmo rozložené dva páry mín. Rozdelili si ich – každá mina pre dvoch chlapov – a dali sa do práce. Deviaty zostal pri namontovanom guľomete na vozidle pre prípadnú potrebnú obranu. Čoskoro tri míny boli vyhrabané a zneškodnené len tá posledná bola akosi zkomplikovaná. Asi bola na mieste skonštruovaná partizánmi. Bolo jej treba venovať viacej času.

A tak sa vyvinula nasledovná situácia: Dvaja muži ležiaci na bruchu oproti jeden-druhému pti míne, okolo nich zvedavo sa prihliadajúci, poväčšine fajčiaci piati ďalší, jeden na aute pri guľomete a ten posledný využil voľnú chvíľu na “veľkú potrebu”, uchýlil sa neďaleko do priekopy a stiahol nohavice. A v tom pokojnom momente partizáni niekde v pomernej blízkosti, v úkryte, elektrickým vedením vybuchli mínu. Len jeden z našich deviatich to prežil a to bez najmenšieho škrabnutia – ten, čo si išiel do priekopy uľahčiť.

Neviem, či tomu nasledovala nejaká odplata, retribúcia, - nehnevajte sa, - ale ani nechcem vedieť. Nikto o tom nehovoril a ja som sa nikoho nepýtal. Dni sa míňali a život, aký-taký, išiel ďalej. Vojna stále pokračovala a ľudia zomierali. Našťastie, také udalosti ako tá, o ktorej som práve písal sa neprihodili veľmi často. Naše každodenné, či každoranné inšpekcie cesty Volos-Larissa sme si odbavovali aj naďalej. Jedného z posledných dní v auguste včas ráno som sa viezol na našom obvyklom otvorenom nákladnom aute s mojou novou družinou. To ráno sme nenašli žiadne míny. Aspoň nie na ceste do Larissy. Na ceste nazpäť ku našej rote v Agrii ako sme už boli zvyknutí, zastavili sme sa dva-tri-krát a nazbierali trochu zemiakov, paradajok, cibule a papriky a tiež hrozna z okrajov polí a vinohradov pri ceste. Dobre, ja viem, že to bola krádež, ale vtedy nás nikto nebol ochotný obžalovať u gréckych policajtov. Aj tento deň sme mali taký malý “nákup” na plachte v náklaďáku. Zrazu nás pri jednej odbočke zastavil poľný policajt na motorke a zakýval nás smerom ku ani nie kilometer vzdialenej železničnej stanici Velestinon, kde sme sa mali prihlásiť u jedného dôstojníka, ktorý tam už na nás čakal.

"zapálil si ešte jednu cigaretu"

Keď sme k nemu prišli povedal nám, že nie veľmi ďaleko on stanice nálože, či míny explodovali na koľajách pod vlakom a niekoľko ľudí,medzi nimi aj vojaci aj civilisti prišli o život. On teraz tam čakal na transport, iste len nákladné auto s piatimi odsúdenými partizánmi, či pomáhačmi, z väznice v Larisse. Na mieste kde tie obete výbuchu zomreli mali teraz títo piati byť zastrelení. “Bože môj !”– svitlo mi v hlave, “on nás sem zavolal aby sme ich my zastrelili.” Ja som nikdy predtým a – vďakabohu – ani po tom nebol tak blízko ku takej situácii.

Netrvalo dlho a nákladné auto s piatimi nešťastníkmi z Larissy prišlo a šofér ho parkoval pod stromom pri ceste, kde bolo trochu tieňa. Už sa pomaly blížilo ku poludniu a v Grécku v auguste je dosť horúco. Tí chudáci sa viezli na otvorenom nákladnom aute v tej horúčave a bolo to na nich vidieť. Boli to štyria chlapi medzi 25- a 40-roční a jedna mladá žena asi 30-ročná. Navôkol vládlo trápne ticho, my sme nevedeli kam sa dívať, ten dôstojník, mladý, zdalo sa, že ešte dosť citlivý človek, sa prechádzal hore-dolu a ukľudňoval si nervy fajčením jednej cigarety za druhou. Práve končil tú, čo dosť pravdepodobne mala byť tá posledná, keď som podišiel ku nemu a opýtal sa, či môžem tým spoteným odsúdencom ponúknuť strapce hrozna na občerstvenie. A jemu sa až viditeľne uľahčilo keď mi povedal, že môžem a zapálil si ešte jednu cigaretu.

Asi o päť minút neskôr, keď on ešte ťahal na tom špačku prišiel na motorke posol od divízie z Larissy s rozkazom zrušiť všetky prípravy na popravu rukojemcov, lebo z Berlína práve prišiel rozkaz premiestniť celú divíziu, (SS-Polizei Division) na Ruský front, presnejšie do Sedmohradska. Nikdy som netušil, že privítam správu o presunutí mojej jednotky na Ruský front s takým uľahčením.

S touto epizódkou je spojená ešte ďalšia zhoda šťastných okolností ( v anglickej slovnej zásobe je pre to jedno zvláštne slovo, ktoré sa mi veľmi páči - “Serendipity”). Hneď nasledujúci deň po tej udalosti, ktorú som práve opísal ma podlomila malária a zaviezli ma do nemocnice vo Volos. Maláriu som dostal dosť neuveriteľne niekde pri jazere neďaleko Smolníka už v ’40-tom roku ku koncu prázdnin a v tých vojnových rokoch sa ku mne vracala každé leto, skoro presne v ten istý čas, až nakoniec ma opustila po záchvatoch v ’45-tom roku. Sem-tam špekulujem o tom ako by sa veci boli vyvinuli pre celú kopu ľudí, keby som ja bol išiel do tej nemocnice len o dva dni skôr.


© 2006 Milan Lorman