Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



V ruskom zajatí

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Ráno, 18-ho apríla 1945, môj posledný deň ako frontový vojak, zvyšok toho bataliónu, ktorý pod velením majora Frenckena odišiel z Drážďan pred necelými troma mesiacmi, pozostával z približne šesťdesiatich mužov a boli sme roztiahnutí na okraji ihličnatého lesa, ktorý sa ťahal povedľa kanála niekde medzi riekami Odra a Nisa. Celé naše trojmesačné pôsobenie sa odohralo v tom trojuholníku obmedzenom tými dvoma riekami a čiatou, ktorá by na mape prebiehala nemeckým mestom Forst na západe a poľským Nowa Sóľ na východe. Pravdaže okrem nás v tom obvode bola aj kopa iných jednotiek. Jednoduchý radový vojak však nemá v takej rozbúrenej situácii žiaden prehľad – jeho pozornosť a informovanosť je obmedzená na to najbližšie okolie.

A tak o tom poslednom dni viem len toľko, že vedľa nás, na pravej strane sa počas ranných hodín objavila jednotka Maďarskej armády (v dánskych uniformách, lebo z ich domácich zdrojov ich už zásobovať nebolo možné), a na druhej strane sa okolo poludnia k nám prisunula veľmi úbohá, beznádejná jednotka pozostávajúca zo starých chlapov a mladých chlapcov, sotva 16-ročných. Mnohí z nich nemali ani helmy, len čiapky na hlavách. Neskôr som sa dozvedel aj to, že ani oni neboli všetci Nemci. Rusi tlačili neúprosne, lebo za každú cenu im bolo treba ustanoviť pozície na našej strane kanála. Na iných úsekoch to dosiahli už skoro ráno, či už aj predošlý deň. Len naša hŕstka im ešte stála v ceste. My sme boli rozpoložení pozdĺž okraja kultivovaného ihličnatého lesa, ktorý sa tiahol aso 20 až 50 metrov povedľa kanála. Náš odpor nás stál veľa životov. Každú chvíľu, jeden po druhom, naši chlapci padali tvárou na zem, zhrútení v plytkej zákope, či rozprestrení na kríkoch s puškou ešte stále v mŕtvych rukách. Ruský nápor podporovali mínomety aj delá a následkom tej spústy výbušnín všade, kam len oko siahlo, ihličie a spodné, suchšie haluze na mnohých stromoch horeli. Bolo neskoré jaro a to ihličie bolo dosť mokré, tak ten oheň sa prejavil viac ako dym než plameň, Keby bolo bývalo leto, boli by sme sa v tom lese upiekli.

Všetko naše úsilie a obete nakoniec nepriniesli, ani nemohli v celkovej situácii priniesť žiaden trvalý zisk a Rusi prekročili cez kanál aj naľavo aj napravo od našich pozícií a my sme sa ocitli v kliešťach. To bolo okolo tretej hodiny odpoludnia a bolo nás dohromady sedemnásť. Vtedy sa náš posledný poddôstojník, rotný (nem, Feldwebel) rozhodol, že tam už okrem samovraždy nič nemôžeme dosiahnuť a dal nám rozkaz:” Roztraťte sa a po jednom, dvoch, či troch prebite sa nazpäť ku bataliónu. Dúfajme, že sa tam stretneme.” Pravdaže v tom čase my sme mali len veľmi hmlistú predstavu o tom, kde asi sa náš battalion nachádza, ale bez zbytočného váhania sme sa pustili kde-kade, približne opačným smerom od kanála. Ja som bežal po akomsi nie veľmi vybehanom chodníku cez dym a plamene. Oči mi slzili, tvár bola čierna od miešaniny popola a potu.

Zrazu, keď som vybehol z jedného hustejšieho mračna dymu zjavila sa, len asi 50, či 80 metrov priam predo mnou, skupina - myslel som si – tých Maďarov v, dánskych uniformách. Bežal som bez spomalenia ešte niekoľko metrov smerom ku nim. Boli to Rusi. Zbadal som, že mi dávajú akýsi signál otvorenou dlaňou ku zemi. Je neuveriteľné ako rýchle mozog vie pracovať keď všetko závisí na rýchlosti. Z pamäti sa mi vynorila spomienka môjho otca na deň, keď on padol do ruského zajatia ku koncu prvej svetovej vojny. On mi vtedy hovoril o takom istom signále a tiež o slovách, ktoré si pamätám len ako “Brosi vintovku!” (Zahoď pušku!). Tak som ju aj rýchle zahodil, o to rýchlejšie lebo bol na nej namontovaný ďalekohľad. Ten by mi v tej chvíli skutočne nebol na prospech. Vtedy som už stál na jednom mieste, siahol som ku opasku, otvoril ho, stiahol z neho púzdro pre ďalekohľad a zahodil ako ďaleko som vládal, zapnul opasok a začal som dvíhať ruky nad hlavu, ako sa v takej situácii obyčajne robí.

A práve vtedy si môj mozog uvedomil, že ja vlastne už nemám pred sebou žiadnu budúcnosť a že teda nemá zmysel v poslednej chvíli stratiť dôstojnosť. Tie ruky som nad hlavu nezdvihol, miesto toho som zdvihol helmu z hlavy, zahodil ju a siahol do kapsy na opasku, vytiahol čiapku a nasadil ju na hlavu. Neskôr som si uvedomil, že to teda nebolo moje najmúdrejšie rozhodnutie, lebo celkom navrchu na prostriedku tej čapice bol znak lebky, symbol organizácie Waffen-SS.

Ukázalo sa však, že tá čiapka nejako obzvlášť neovplyvnila beh udalostí. Rusi mi kývali aby som prišiel k nim bližšie. Keď som sa priblížil, preskúmali či mám pri sebe nejaké iné zbrane ako granáty a podobné veci, bodák vytiahli z púzdra a zahodili a ináč nenašli nič nebezpečné, iba ak tých posledných desať nábojov pre pušku. Veliteľ tej malej skupiny, mladý “staršina” (seržant) sa ma pýtal najprv: “A što ty takoj?” Ja som mu odpovedal: “Ja Slovak.” A on na to ”Kakoj ty Slovak v germanskej uniformiji?” Tak som mu povedal: ”Taký je život!” Po slovensky síce, ale on asi rozumel takisto ako som ja rozumel jeho ruštinu. Predtým čo zajali mňa táto skupina už chytila jedného z tých mladých chlapcov zo susednej jednotky. Ten bol Bielorus a ja sa obávam, že keď ho trochu ďalej od frontu odovzdali do iných rúk, nedožil sa nasledujúceho rána. V ruských očiach on bol “zradca”. Keď boj konečne utíchol v tom lese bolo iste niekoľko takých skupín ako tá, do ktorej rúk som padol ja. Ich úlohou bolo pochytať roztratené zvyšky našich jednotiek. Iste už vedeli aj o tých Maďaroch neďaleko nás a nečudo, že prvé, čo sa ma pýtali bolo “Što ty?”

"láger pre zajatcov to nebol"

Potom prišla druhá otázka. “Maš cigarety?” Našťastie som mal skoro plný balíček vo vrecku. Podal som ho staršinovi, on si jednu vybral a zapálil, potom podal ostatné svojim”drugom” aby si aj oni poslúžili. Keď ostalo v balíčku ešte asi šesť cigariet, vzal ich nazpäť a vrátil mi ich. Ani sa mi nechcelo veriť! Zrodila sa vo mne nádej, že ja túto situáciu prežijem. Nevrátili by predsa cigarety človeku, ktorého majú v úmysle zastreliť. Až o niekoľko dní neskôr som sa dozvedel,že dva dni predtým, čo som ja padol do zajatia, teda 16-ho apríla, Stalin zakázal všetkým frontovým jednotkám strieľať vzdávajúcich sa nemeckých vojakov. Lebo, vraj, “…teraz ich bude stále viac a viac a to by nám Krasnoarmejcom robilo zlú propagandu”.Tak môžem povedať, že ja dnes môžem písať tieto spomienky len vďaka tomu, že Stalin si jedného dňa uvedomil, že jeho krvilačný imidž už netreba ďalej kultivovať.

Teda, tu sme stáli, uprostred čmudiaceho lesa, malý hlúčik pozostávajúci z približne desiatich ruských vojakov ozbrojených guľometon Maxim, na podvozku, staršina s automatom a ostatní s puškami a granátmi a v prostriedku dvaja odzbrojení zajatci, keď zrazu na nás niekto začal strieľať. Všetci sme sa pritlačili k zemi. To, že ja som padol do zajatia ešte neznamenalo koniec vojny. Tie guľky na nás iste mierili moji nedávni kamarádi. Ako sme tam ležali v takej malej priehlbine ten staršina ma vyzval aby som sa postavil na okraj nášho útočiska a volal tých, čo na nás strieľali aby sa vzdali, že sa im nič nestane. Cítil som istú radosť z toho, že celkom dobre rozumiem, čo mi on hovorí ale vzápätí som si uvedomil, že sa teraz nachádzam v beznádejnej situácii. Ak poslúchnem, celkom iste tí na nemeckej strane sa nevzdajú. Viem, že na ich mieste ja by som sa nevzdal. Čo ale celkom iste urobia je, že začnú strieľať, tento raz presne na mňa. Ak ale neposlúchnem, je veľmi pravdepodobné, že ma zastrelia Rusi. A tí boli oveľa bližšie.

Tak som sa postavil na okraj tej kotliny a volal som ich. Svedomie som si tíšil tým, že vlastne nič hrozného sa nestalo mne, aspoň do tej chvíle, a nebola žiadna zrejmá príčina, pre ktorú by ich mal očakávať horší osud. No, len čo som sa ozval, samopal zaštekal dvakrát a ja som pocítil úder na stehno. A predsa, moje šťastie pri mne stálo a guľka iba prešla cez sval a vyšla asi o dvanásť centimetrov ďalej. Tak teraz som bol zranený a to nemeckou guľkou a, čo bolo pre tých Rusov asi hlavné, bol som ranený keď som vykonával rozkaz ich seržanta. V každej armáde sa nájdu čestní ľudia a ja som našťastie padol do rúk práve takých Rusov.

Nasledovné, čo si pamätám je poľná obväzovňa, kde mi ranu vyčistili a obviazali. Trochu som síce kríval ale celkom dobre som išiel pešo aj s viacerými inými ľahko zranenými zajatcami - konečne – smerom na východ. Podvečer, ten istý deň, nás vyšetrovali nejakí dôstojníci. Neviem si predstaviť, či im voľaktorý z nás vedel povedať niečo užitočného, čo oni ešte nevedeli aj bez našej pomoci. Vyspali sme sa na slame v maštali, ktorú len nedávno opustili kozy, podľa smradu. Ráno, po skromných raňajkách sme nasadli na nákladné auto a to nás zaviezlo do mesta, ktoré sa vtedy volalo Schwiebus, dnešný Swiebodzin v Poľsku. Tu na okraji mesta stála opustená továreň na náhradnú gumu (nem: Ersatzgummi), z ktorej Nemci vyrábali člny či rafty, asi take aké športovci používajú na “divokej vode”. Tu Rusi zariadili svoju poľnú nemocnicu.

Na prvý pohľad náš nový príbytok vôbec nevyzeral hrozivo, a prečo by aj mal tak vyzerať, veď to bola len obyčajná továreň. Pozostávala zo štyroch, či piatich budov, medzi ktorými bolo kopa voľného priestoru. Celý ten complex bol síce obkolesený vysokým drótovým plotom ale ten bol zanedbaný, bolo v ňom niekoľko veľkých dier. Teda, láger pre zajatcov to nebol. Bola to, jednoducho, v tom čase, nemocnica. Na jednej strane, kade išla okolo cesta von z mesta, boli dve brány a pri každej z nich jeden vojak na stráži. A to bol tak asi koniec bezpečnostných opatrení. Počas tých necelých troch týždňov od nášho príchodu do konca vojny, len dvaja z nás zajatcov odtíaľ ušli. Rusi nám síce o deň, či dva neskôr povedali, že ich chytili a poslali do lepšie stráženého tábora, ale nás to akosi nepresvedčilo. Zaiste, keby ich boli chytili, boli by ich najprv priviezli nazpäť medzi nás a potrestali nejako pred nami na výstrahu. No, nech je hociako, okrem tých dvoch sa nikto nepokúsil o útek a bolo to v náš prospech, lebo nakoniec, nás poslali domov o celých desať rokov skôr, než tých zajatcov, ktorí sa ocitli v Rusku.

V hlavnej, najväčšej, troj-poschodovej budove (prízemie a dva poschodia),boli nemocničné izby, oddelenia, operačné sály, kancelárie, ubytovanie pre lekárov a ošetrovateľky, a tiež, na prízemí, kuchyňa a sklady potravín. Radoví vojaci, ošetrovatelia a stráže bývali v susednej menšej budove, kde boli aj dielne, v ktorých sa napríklad vyrábali truhle pre tých, čo podľahli svojim zraneniam. Tu spomeniem aj to, že z našej skupiny, začiatočne až asi 120 zajatcov, len jeden tam zomrel. Ruskí lekári a chirurgovia sa starali o nás presne tak ako aj o svojich vlastných. My sme boli ubytovaní v tretej budove, hneď pri hlavnom vchode do areálu, na prízemí. Rusi nám zaobstarali materiály a z tých sme si sami museli zhotoviť ten najpotrebnejší “nábytok”.

"môžete všetci ísť domov do Ruska"

Hoci sme zo začiatku boli všetci zranení alebo chorí, ako sa deň po dni míňal, my sme sa jeden po druhom lízali z rán a liečili z neduhov Ale nikto nespomínal nejaké premiestenie do zajateckých táborov. Nemocnica bola pod kontrolou lekárov, nie vojakov. Na nás sa dívali viac ako na lacnú pracovnú silu, než na zajatých “nepriateľov”. My sme pomáhali v kuchyni a v skladištiach, vláčili pacientov na nosítkach hore a dolu schodami, lebo výťahy alebo nefungovali, alebo neexistovali, už si nepamätám presne. A často bolo treba aj kopať hroby na miestnom cintoríne pre tých chudákov, ktorých sa nepodarilo zachrániť.

Moje, až smiešne, “zranenie” sa zahojilo za niekoľko dní. Jednou z prvých úloh, ktoré som dostal bolo písať veľkými písmenami azbuky heslá na transparenty z červeného plátna, bez ktorých je oslava vtedy sa blížiaceho sviatku 1-ho mája nemysliteľná. Od samého prvého dňa v zajatí som sa sústredil na zdokonaľovaní mijich elementárnych znalostí ruštiny a nezameškal som ani jednu príležitosť vymeniť aspoň niekoľko slov v tej reči. A čoskoro sa mi to odplatilo. Raz večer v prvom týždni v máji po večeri, ktorú sme mali o šiestej, prišiel do našej ubytovne major Lugovskyj, pod ktorého kontrolou sme my zajatci boli a požiadal nás, aby sme vyšli von na dvor, pred našou budovou, lebo bude treba dať celý priestor trochu do poriadku. On práve dostal varovanie telefonicky od jedného svojho priateľa, že nasledujúce ráno pride do nemocnice nejaká inšpekčná komisia.

Ako my dnes všetci vieme, ak nie z iných zdrojov tak aspoň z vojnových filmov, každá skupina vojnových zajatcov má, ako predstaviteľa, dôstojníka s najvyššou hodnosťou. V našej hŕstke to bol jeden nemecký kapitán, ak sa dobre pamätám. On sa vtedy “postavil na zadné nohy” a povedal ruskému majorovi, že podľa Ženevskej dohody vojnoví zajatci nie sú povinní pracovať po večeri. Major mu povedal, celkom pokojne, že on to vie, ale bol by rád keby sme mu v tomto prípade vyhoveli. Náš kapitán a jeho tlmočník, plynne rusky hovoriaci slobodník, nástojili, že už je čas oddychu. Major Lugovskyj sa obrátil k nám a vyzval dobrovoľníkov aby sa vonku postavili do radu, Vyšlo nás na dvor asi 30 alebo 32. On spísal naše mená, rozdelil nás na niekoľko skupín a my sme celý ten areál vyčistili. Trvalo to dosť dlho, pamätám, že sme skončili pri svetle bateriek. No, ráno sme boli radi, že sme sa tak rozhodli.

Len čo tá komisia odišla, Major Lugovskyj nás vyrukoval na dvor, oddelil nás “dobrovoľníkov” bokom a informoval nemeckého kapitána, jeho verného tlmočníka a ostatných, ktorí “poznali svoje práva”, že nasledujúci deň pôjdu vlakom do zajateckého tábora v Rusku. Ktovie, možno ten vlak išiel až na Sibír. Od toho dňa som bol oficiálnym prostredníkom ja a nahradil som aj tlmočníka. Bol som síce naďalej zajatcom, ale cítil som sa ako kráľ. Odvtedy moje povinnosti pozostávali z toho, že som ráno pridelil prácu ostatným zajatcom a potom stráviť deň ako sa mi páčilo - niekde, kde ma bolo ľahko nájsť.

Jedného dňa, asi tri dni po odchode našich spolu-zajatcov do Ruska okolo poludnia som sedel v tráve vedľa našej budovy odkiaľ z istej výšky bol výhľad na cestu a trochu ďalej, na druhej strane rozsiahlych lúk, železničnú trať, keď z ľava od mesta sa priblížil koč s konským záprahom a na ňom päť či šesť poľských dôstojníkov, zrejme opitých. Všetci mávali fľašami vo vzduchu, spievali a hulákali ostošesť. Keď sa priblížili k Rusovi na stráži pri prvej bráne, kričali: “ Je koniec vojny! Teraz môžete všetci isť domov do Ruska!”. Bol utorok, 8-ho mája 1945. Ten ruský vojak pri bráne nepovedal ani slovo, len stiahol samopal z pleca a strelil niekoľko guliek smerom na ten koč. Poliaci ani nespomalili, len stíchli a zahli s kočom do druhej brány, hľadajúc lekársku pomoc. Tak prišiel mier do Schwiebusu.

Zvyšok nášho pobytu v tom meste, či vlastne na jeho okraji, prebehol bez nejakých zvláštnych dobrodružstiev. Vykonávali sme si svoju každodennú prácu a trpezlivo sme čakali na deň, keď sa budeme môcť vrátiť domov. Rusi, ktorí nás tam držali, akoby “za mrežami”, boli na tom o toľko horšie, že oni boli ešte vzdialenejší od svojich domovov a rodín než my. Večerami sme sa zabávali hraním karat, ako vojaci vždy a všade, ale aj knihy sme čítali, kým bolo svetlo. Tých bolo dosť, pravdaže nemeckých. Mali sme aj súpravy šachu a podobných stolových hier a vonku sme mohli hrať voleybal. Na futbal miesta nebolo. Na šťastie za tých šesť mesiacov, ktoré sme strávili vo Schwiebuse, počasie bolo dosť pohodlné. Neskôr, keď prišla zima, boli by sme sa mali na čo ponosovať.

Raz, už neviem v ktorom mesiaci, nám Rusi dali nezvyčajnú úlohu: Postavte nám javisko a lavice asi tak pre 150 ľudí na otvorenom priestore. Príde nás pobaviť skupina umelcov, spevákov a tanečníkov zo sovietského zväzu. Materiály sa čoskoro pozháňali a javisko sme postavili aj so šatňami a lavíc viac než dosť. Keď tí tanečníci prišli, nemali sme sa za čo hanbiť. Komandant nemocnice naše dielo ocenil tým, že nás pozval, aby sme si sadli spolu s ruskými vojakmi do hľadiska a zabavili sa spolu s nimi. My sme to pozvanie s radosťou prijali. Keď na javisko vstúpila skupina spevákov a tanečníkov z Gruzínska, náš komandant, viac než dva metre vysoký, štíhly Gruzínec sa pridal k nim a spieval a tancoval spolu s nimi. A my, zajatci sme sedeli medzi divákmi a tlieskali mu. Nezabudnuteľná chvíľa!

Medzi nami, zajatcami boli dvaja umelci, ktorí jedného dňa prišli ku mne s návrhom, ako si môžeme našu jedálňu trochu okrášliť. Dohodli sme sa, že ja sa k nim pridám, lebo ako študent som sa tiež trochu “babral” s maľovaním, a každý z nás ozdobí jednu z troch stien, podľa svojho vkusu, nástennou maľbou. Ja som mal zohnať materiály. To sa mi aj podarilo. Farby, lak, štetky. atď sme dostali, hoci nie kvalitné ale celkom dobre vyhovujúce, a dali sme sa do toho. Jeden maľoval alpskú krajinku s niekoľkými kravami v popredí, druhý zase, o čom on sníval, tichomorskú scénu s jachtami, palmami a pieskovou plážou. Ja som si z pamäti vylovil obrázok talianskej záhrady s ogarlandovaným múrom a bielym mramorovým pavilónom, ktorý som nie tak dávno predtým, ako školák, maľoval akvarelom.

"on sa rozhodol nás prepustiť na slobodu"

Behom času, naše oblečenie, teda uniformy, začali vyzerať veľmi obnosené a tak sme sa dali do nového podujatia. Ja som, ešte počas našich pouličných bojov v meste Forst “oslobodil” jednu, tenkú síce, ale veľmi vítanú zipovanú blúzku, ktorú som potom väčšinu času nosil pod uniformou pre extra teplo. Teraz, po šiestich mesiacoch aj tá sa blížila ku koncu svojho užitočného života. Na návrh jedného z nás, ktorý bol v civile krajčírom, sme sa rozhodli, že ju rozpárame a on pripraví podľa nej predlohu pre všetkých, ktorí si chcú ušiť vlastnú blúzu na výzor britského battledresu.

V zásobárňach našej bývalej továrne na rafty bola bohatá zásoba hrúbého bieleho plátna, ktoré výrobcovia používali na vonkajší obal. Rusi nás vybavili ihlami, nite sme si zaobstarali zo samotného plátna a gombíky z našich starých uniforiem a kadejakých handier. Ziper bol však len jeden a ten bol mój pôvodný z mojej starej blúzy. Náš krajčír šil moju novú blúzu kým ukazoval svojim “žiakom” ako sa to robí. V našich rovnako vyzerajúcich blúzach sme síce ešte stále boli na pohľad viac-menej “uniformovaní ale vyzerali sme trochu menej “nemecky”, čo nám, zvlášť v tom čase, psychologicky dobre padlo.

V auguste som mal, hoci som to vtedy ešte nevedel, moju poslednú epizódu malárie. Tento raz trvala len päť dní a strávil som ich v ruskom oddelení nemocnice, kde sa o mňa starali ako o vlastného. Na niekoľkých miestach v týchto mojich spomienkach sa vyjadrujem priaznivo o Rusoch a som si vedomý toho, že niektorým ľuďom sa to bude pozdávať trochu čudné. Ja však hovorím len o tom čo som osobne zažil a preto aj keď moje svedectvo protirečí do istej miery zážitkom iných mojich súčasníkov, nebolo by správne nebrať ho do úvahy.

Konečne raz, v druhom októbrovom týždni 1945 svitol deň, keď ma major Lugovskyj pozval do svojej kancelárie a oznámil mi, že dlho očakávaný rozkaz vrátiť nemocnicu nazpäť do Ruska konečne prišiel. On mi poďakoval za naše správanie počas nášho spoločného pobytu vo Schwiebuse a povedal, že on sa rozhodol nás zajatcov prepustiť na slobodu. Lebo, vraj, ak bude jeho nemocnica potrebovať pomocné sily z radov vojnových zajatcov, v Rusku je ich už viac než dosť. Ale potom povedal aj niečo celkom neočakávané: “ Sú medzi vami aj asi traja príslušníci Waffen-SS. Čo myslíš, máme aj tých poslať domov?” Ten starý líšiak dobre vedel, že ja som bol jeden z nich, ale som mu odpovedal, ako som len nevinne vedel, že “prečo nie, veď aj oni majú doma rodiny”. Tu sa priznal, že on o mne vedel celý ten čas a ani teraz z toho nemieni vyvodiť nič nepríjemné, len by bol rád, keby som mu, pre jeho osobnú zvedavosť, ukázal to tetovanie, “… ktoré vy všetci, vraj, máte niekde na ramene”.

Tak som mu ukázal tie dve písmená AB (moja krvná skupina), a s tým celé interwiew skončilo. Obaja sme priniesli dobrú správu našej malej hŕstke a major nás len požiadal aby sme boli trpezliví ešte dva - tri dni, a pomohli rozobrať nemocničné zariadenie a naložiť, čo sa len transportovať dá, na vlak. Len keď bol vlak hotový na dlhú cestu do Ruska, rozdal nám prepúšťacie listiny. Ja ešte stále mám moju, hoci je trochu vyblednutá. Dátum na nej je 13, októbra 1945. Nasledujúci deň bola nedeľa, krásne slnečné počasie, keď sme prišli do Frankfurtu nad Odrou Naprostred mosta cez Odru sme sa rozlúčili s našimi dvoma strážcami, oni nám vrátili náš stolný príbor, ktorý podľa predpisov, zrejme kvôli nožom, nám zverili len počas jedál a – konečne – sme boli na slobode.


© 2006 Milan Lorman