Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Po prekročení rieky Odra na nemeckú stranu my, teraz už ex-zajatci sme strávili dva či tri dni vo Frankfurte, kým nás novopečení, ešte nie celkom zapracovaní byrokrati vybavili s novými dokladmi. Bolo sa nám treba podrobiť kadejakým vyšetrovaniam. Otázkam nebolo konca-kraja. Vyplňovali sme dotazníky, formuláre, osvedčenia, prihlášky, podpisovali výpovede a kto-vie-čo ešte. Život v Nemecku sa pomaly posúval do mierového normálu. Nemeckého normálu, samozrejme, lebo málokto si už pamätal čo kedysi začiatkom storočia býval európsky “normál”. Dostali sme Vysťahovalecké preukazy pre tých, ktorí boli cudzinci, Nemeckí občania zase občianske preukazy. A tiež kupóny na potraviny a všetko ostatné, čo bolo ešte dlho po vojne pod kontrolou zásobovacieho úradu, cestovné lístky, odporúčacie listy atď, atď…

Život sa poberal smerom ku stále viac a prísnejším kontrolám, zdalo sa nám, že horším než tie, ktoré platili za Nacistov. V Nemecku udrela, čo jeden autor nazval “Dvadsiata Piata Hodina”. Začiatok nového dňa, nevedno či lepšieho alebo horšieho ale definitívne odlišného od tých predchádzajúcich. Dnes, keď píšem tieto Spomienky, Veľkého Brata (Orwellovho Big Brother ) už každý pozná, ale v štyridsiatom piatom roku on bol ešte len malý chlapec s veľkým výhľadom do budúcnosti.

Konečne, keď sme mali všetky papiere v poriadku, rozlúčili sme sa, každý s každým a rozišli sa , každý čo najkratšou cestou domov. Väčšina však ešte musela cestovať tým istým vlakom do Berlína, lebo iným smerom sa ešte vtedy vlakom cestovať nedalo, len do – a von z Berlína. Ja som sa rozhodol cestovať v spoločnosti jedného tiež dovtedy esesáka z Elsas-Lothrinska,zo Strassbourgu. O jeho rodný kraj stále súperia Nemci a Francúzi a tak sa Louis vtedy ocitol pod francúzskou správou. Preto po našom príchode do Berlína, 18. októbra, nasmeroval hneď do francúzskeho sektora lebo sa blížil večer, a nebolo dovolené túlať sa po uliciach po záverečnej hodine. Prihlásili sme sa na nejakom francúzskom úrade a odtiaľ nás zaviezli do Wirchov nemocnice.

Tu sme sa dobre najedli, okúpali a vyspali v skutočných posteliach s čistým prádlom, aj pyžama nám dali, - no – luxus. Ráno zase, prvotriedne raňajky a po nich nám dali adresu kam sa máme dostaviť pred takou a takou hodinou. Cestou tam Louis chcel najskôr nájsť nejaký hostinec, kde by si po dlhých šiestich mesiacoch mohol vypiť pivo. Ale ja som ho odradil, lebo tá stanovená hodina sa blížila a ja som nechcel žiadne nepríjemnosti kvôli tomu, že sme sa dostavili neskoro. Povedal som, že si to pivo dáme neskör. Ani on ani ja sme nemali ani tušenie ako dlho to “neskôr” bude trvať..

Tá adresa, ktorú sme čoskoro našli bola francúzska vojenská žandárska stanica. Tu nám bez zbytočných zdvorilostí vysúkali rukávy, zistili že obidvaja máme na ramenách vytetované značky našej krvnej skupiny a behom niekoľkých minút, bez ohľadu na naše ruské prepúšťacie listiny, sme sa viezli v Jeepe, sprevádzaní štyrmi žandármi, do väznice v mestskej časti Tegel. Tá bola tiež vtedy časťou francúzskeho sektora. V kancelárii správcu väznice som sa musel rozlúčiť s mojim kamarátom. On bol teraz francúzskym štátnym občanom, tak jeho poslali domov do Strassbourgu a ako sa on tam vyrovnal so svojim osudom to ja neviem.

Mňa jednoducho zamkli samého do cely a akoby celkom zabudli na mňa. Dostal som síce niečo zjesť ale bolo toho tak malo, že som skoro viditeľne chudol a po asi deviatich mesiacoch som vážil 47 kilogramov. Ináč som v tej cele len sedel alebo sa “prechádzal” od dverí ku oknu, či vlastne zadnej stene, lebo okno – s mrežami ale bez skla – som ani dosiahnuť nemohol. To bola vzdialenosť päť krokov a potom zase päť krokov nazpäť. Nijako som sa nemohol dozvedieť ako dlho mi je prisúdené tam sedieť. Nikto sa o mňa nezaujímal, ja som nikomu nepatril. Ani nemeckým ani francúzskym štátnym občanom som nikdy nebol a keď sa konečne Francúzi rozhýbali a boli pripravení ma odovzdať do rúk Československých úradov, tam dostali odpoveď, že keď som si obliekol nemeckú uniformu, automaticky som stratil čs štátne občianstvo, nech si so mnou robia čo chcú. A tak som sa ocitol v cudzom svete ako absolútny bezdomovec, po anglicky Stateless alebo Displaced Person.

Avšak skôr než som sa mohol pustiť do toho cudzieho sveta hoci aj ako bezdomovec, musel som stráviť šestnásť mesiacov ako väzeň v cele pre jedného, v samoväzbe. Prvých deväť mesiacov som nemal vôbec žiaden styk ani len s väzňom v súsednej cele. Zo začiatku som sa pokúšal baviť čítaním kníh, ktoré nám ponúkali z vázeňskej knižnice. Samozrejme boli to skoro výlučne nemecké knihy okrem niekoľko francúzskych. A v mojom rastúcom zúfalstve som sa dokonca rozhodol pustiť aj do čítania jedného francúzskeho románu a bola to veľmi hrubá kniha, Madame Bovary od Gustava Flauberta. Ako som spomenul v jednej z predošlých častí týchto spomienok, moja francúzština v škole bola ešte úbohejšia než moja nemčina, ale, myslel som si, keď sa na ňu teraz sústredím, pôjde mi to lepšie. No išlo to celkom opačným smerom. Čím viac som sa s francúzštinou trápil, tým viac vo mne rástol odpor proti všetkému francúzskemu. Dnes aj moje najobľúbenejšie jedlo, ktoré mi moja mama vždy pripravila na narodeniny, Francúzske zemiaky, radšej volám “Skladané”.

"som upustil od mojich plánov vrátiť sa"

Správcovia väznice sa snažili zamestnať aspoň nás, dlhodobých väzňov nejakou užitočnou prácou aby sme mali niečo iné na mysli okrem našej zúfalej situácie. Lenže aj to bolo vždy len nejaké take zamestnanie, ktoré nás naďalej držalo odlúčených jeden od druhého. Lebo tak to vyžadovali predpisy, aby sme boli “incommunicado” od zatknutia až dokiaľ nebude vynesený rozsudok. A pre mňa nielen že rozsudok bol v nedohľade, ale ani žiadne pojednávanie nikto nechystal. Tak jeden mesiac za druhým leteli – nie, neleteli, tiahli sa ako slimák do večnosti a ja som najprv lepil kúsky papiera na tisíce a tisíce úradných obálok Tretej Ríše tak aby zakryli pečať s orlom a hákovým krížom. Poton, jedného dňa nám každému do cely doniesli kopu slamy a vedro vody, ktorou sme mali tú slamu zčasu na čas poprskať aby bola mäkká a nelámala sa. Potom nás naučili ako z tej slamy pliesť nekonečné “vrkoče”. Tie potom používali v továrňach na obuv pri výrobe sandálov. Zo začiatku to bolo dosť zaujímavé ale čoskoro ten záujem vytlačila jednotvárnosť a aj tá neustála aroma vlhkej slamy sa nám zprotivila.

Francúzskym žandárom trvalo šestnásť mesiacov kým si uvedomili, že vlastne nielen ich, ale ani nikoho iného moja minulosť nezaujíma. Pravda, medzitým ja som strávil šestnásť mesiacov môjho najkrajšieho mladého veku – 21, či 22-ročný, v krutom žalári pričom som ani len na jediný deň nikdy nebol odsúdený. Nevidel som ani žiadneho vyšetrovateľa ani obžalobcu ani sudcu. Čo som ale videl každý deň od svitu do mraku boli štyri steny malej cely kde posteľ bolo treba zdvihnúť a pripnúť ku stene než sa človek mohol “prejsť” päť krokov od dverí ku oknu s mrežami a bez skla vysoko na vonkajšej stene oproti dverám. Potom sa bolo treba obrátiť a vrátiť päť krokov nazpäť ku dverám. Občas, neviem už či to bolo pravidelne raz za týždeň nás, samotárov vzali dolu na dvorm kde sme sa prešli asi tak na dvadsať minút oddelení jeden od druhého aby sme sa nemohli zhovárať.

Ako som už spomenul, jedlo bolo veľmi úbohé hoci sa patrí podotknúť, že ani slobodní obyvatelia Berlína sa vtedy nemali na tom oveľa lepšie. Ale iste ho mali trochu viac. Niektorí vázni, Nemci, ktorým občas príbuzní poslali balíček, sem-tam hodili nejaký ten vareny či pečený zemiak von cez okno a hoci sme ich našli v tráve často aj plesnivé my sme si na nich s vďakou pochutnali. No, nepomáhalo to veľmi a po prvých deviatich mesiacoch moja váha padla na 47 kilogramov (bol som 181cm vysoký). Moja nálada bola samovražedná. Pri jednej periodickej prehliadke dozorcovia našli v mojej cele v zápalkovej škatuľke dvanásť aspirínových tabletiek. Ktosi mi povedal, že pätnásť ich zabije človeka, zvlášť v takom stave v akom sme boli my. Tak som sem-tam predstieral bolenie hlavy alebo take niečo a tie aspiríny som si odkladal. Teraz sa ma pýtali : “A toto je čo? Na čo sú ti tie tabletky?” Tak som im povedal:” Chcem sa otráviť! Veď sa podívajte na mňa.”To zapôsobilo. Aspiríny mi samozrejme zhabali ale o deň či o dva ma pridelili na celodennú a každodennú prácu v kuchyni.

Odvtedy som už hlad netrpel. Aj keď som sa každý večer po práci vrátil do tej istej malej cely, moja nálada a hlavne zdravie sa rýchlo polepšili a keď prišiel čas a Francúzi ma konečne zo žalára prepustili, moja celá sústava bola zase v dobrom poriadku a váha sa vrátila nazpäť do predošlých osemdesiat a niekoľko kilogramov. Cítil som sa súci čeliť hocičomu.

Konečne svitol deň v polovici februára, keď Francúzi zriadili pre mňa krátke stretnutie s jedným mladým českým vojenským právnikom, ktorý sa ma len opýtal, či sa chcem vrátiť domov a tam sa podrobiť vyšetrovaniu. Ja ani teraz neviem či to bolo múdre alebo nie ale ja som mu povedal, že áno. O deň – dva neskôr ma traja žandári zaviezli Jeepom cez Brandenburskú Bránu do Sovietskeho sektora, kde v jednej malej uličke, akoby zázrakom ušetrenej od bombardovania, v jednom donedávna privátnom dome bola udomácnená československá vojenská misia. Tam ma predstavili veliteľovi, českému majorovi, asi 55- až 60-nikovi. Ten im však povedal aby počkali v predsieni a potom sa so mnou pozhováral medzi štyrmi očami. Nakoniec mi veľmi dôrazne poradil aby som upustil od mojich plánov vrátiť sa do Republiky. Práve vtedy doma komunisti preberali alebo sa chystali prevziať vládu do vlastných rúk. Francúzom povedal, že podľa najnovších dekrétov ja som stratil čs štátne občianstvo keď som si obliekol nemeckú uniformu. Nech si so mnou robia čo chcú. Oni sa ma už len chceli zbaviť.

Keď ma prepúšťali z Tegelskej väznice dali mi kúsok papiera, prepúšťací lístok, na ktorom, ako som našťastie hneď zbadal, bol uvedený len datum prepustenia … 19.2.1947. S tým v ruke by som bol vyšiel z väzenia do sveta plného podozrenia, špiónov, šmelinárov, zbehov, zlodejov a utečencov z tisíca rôznych lágrov a žalárov a nebol by som vedel preukázať kde som bol a čo som robil za tých šestnásť mesiacov odkedy ma Rusi prepustili zo zajatia. A tak, hoci sa ja normálne chovám veľmi zakríknuto keď stojím zoči-voči Autorite, dal som im ten doklad nazpäť a požiadal som aby mi tam potvrdili aj datum uväznenia. Teraz je na hornom okraji vlastnou rukou správcu väznice napísané: (po nemecky) … Einlieferungstag …19.10.45. Šestnásť mesiacov presne. Ako moju domácu adresu som uviedol adresu vo Viedni kde žila rodina jednej dávnej spolužiačky mojej mamy. U nich som vždy strávil niekoľko dní, keď moja loď zakotvila vo Viedni. Tá pani svojho času sprostredkovala moje zamestnanie na Dunajplavbe.

Nebude od veci spomenúť na tomto mieste aj to, že keď ma Rusi prepúšťali a pýtali sa, kam sa chcem vrátiť, povedal som Prešov. Vtedy son nevedel kde sú moji rodičia ale bol som si dosť istý, že moja babička, ak žije, je ešte stále v Prešove. Lenže, Rusi robia všetko po svojom a keď som si našiel čas a vyšlabikoval azbukou písaný text, našiel som na mieste kde malo by meno Prešov miesto toho – Breslau. Tak to mi bolo celkom na nič ako nasmerovanie. A nakoniec ani Viedeň nebola posledná, ale – nepredbiehajme.

Vonku bola tuhá zima, ale necítil som sa akoby vyhodený na ulicu lebo som sa mal kam uchýliť. Jeden z mojich spoluväzňov, s ktorým som sa mal čas dosť dobre skamarádiť, Čech, pašerák a šmelinár mi dal adresu svojej nemeckej partnerky a niesol som jej aj list od neho. Strávil som ten deň a noc v jej byte, po dlhom čase zase v pohodlnej posteli. Cítim, že tu treba prizvukovať, že som v tej posteli spal sám. Ja som vtedy ešte bol po tej stránke “neviniatko” hoci som mal za sebou vojenčinu a čojaviemčo. V tom liste moju hostiteľku môj kamarád iste požiadal aby mi pomohla ako sa len dá, lebo ráno ma ona po pánsky nakŕmila a nabalila mi do malého kufríka kopu jedla a niečo na oblečenie. Zrejme netrpela núdzu, hoci jej chlap bol v žalári. Jeho spolupodnikatelia sa o ňu dobre starali, kým si on svoje odsedel.

"do amerického lágru v Dachau"

Keby som bol mal záujem, bolo by sa našlo miesto aj pre mňa v jeho malej organizácii , ale v prvom rade ja nemyslím, že mám príslušné vlohy pre takú činnosť a okrem toho, mojou najsúrnejšou túžbou bolo vrátiť sa domov. Je pravda, že aj ten starý český major v Berlíne, do rúk ktorého ma Francúzi chceli odovzdať a najnovšie aj tento môj český spoluväzeň ma od návratu domov odrádzali, ale ja som sa chcel dostať aspoň do Štýrska, do Angeru a tam čakať na vhodnú príležitosť prejsť cez hranice. Časom ma to však prešlo, keď stále viac a viac ľudí začalo plávať cez Moravu opačným smerom, na západ.

Teraz som si musel začať zvykať na život bezdomovca v cudzom svete. Formálne síce na slobode, ale bez zamestnania, bez príjmu, bez hocijakej opory, za istý čas človek žil len od jedného jedla k druhému od jednej dobročinnej organizácie ku druhej, od tohto stánku do tamtej kuchyne a všade zástupy ľudí, mnohí na tom ešte horšie než ja. A všade len preukazy, dotazníky a pečiatky, tucty pečiatok a hŕby úradníkov. Nikdy nezabudnem úsudok jedného hosťa vo verejnom WC už nepamätám v ktorom meste. Ten napísal na stenu po nemecky takto: “Bonzen gingen – bonzen kamen. Amen. Amen…(Byrokrati odišli – byrokrati prišli. Koniec, Koniec,.).

Keď ma Francúzi konečne prepustili z Tegelskej väznice, ja som sa chcel v prvom rade vzdialiť čím skôr od všetkého francúzského. Odcestoval som najprv vlakom do Mníchova a odtiaľ spolu s novou známosťou , mladým Rakúšanom, ktorý sa tiež chcel vrátiť domov ale nemal všetky preukazy v poriadku, sme sa rozhodli prejsť cez hranice na čierno. On ma uistil, že sa v tom kúte sveta okolo Salzburgu dobre vyzná a ja som sa odovzdal do jeho opatery. Preto som si nie celkom istý, na ktorom mieste to bolo kde sme prešli cez hranicu. Z nemeckej strany nám nerobili žiadne ťažkosti a na rakúskej strane, pokiaľ som zbadal, úradoval len jeden starý pán v akejsi staro-rakúskej, možno cisárskej uniforme. Asi ho povolali z penzie nazpäť na čas do služby. On nám povedal, že najbližšia dedina je asi šesť kilometrov dolu kopcom ale cesta je hlboko pod snehom a my nemáme na výber, musíme ísť pešo. My sme sa aj pustili do toho ale po necelom pol kilometri nám bolo jasné, že sa k tej dedine nepreboríme pred tmou a v tých horách sa stratiť a zmrznúť sa nám nepozdávalo.

Vrátili sme sa teda do colnice a ten starý pán nám poradil aby sme išli nazpäťdo Mníchova a odtiaľ do amerického preverovacieho lágru v Dachau, kde nám po prešetrení vystavia osobné preukazy a budeme môcť cestovať kam sa nám páči v pohodlí. To slovo “pohodlie” zabralo, my sme si ho veľa neužili už za dlhý čas a tak sme išli do Dachau. Tam, v bývalom koncentračnom tábore, sme strávili nasledujúce dva mesiace. Tie prebehli dosť rýchle. Jedlo bolo dobré, hoci ho mohlo býť trochu viac, a baráky boli vykúrené.

Počas nášho pobytu v Dachau sa nám neprihodilo nič spomenutiahodné. Väčšinu času sme len hrali karty. Ale ja nepíšem o nejakých svetoborných udalostiach, ja len píšem o tom ako isté svetoborné udalosti poznačili osudy jedného obyčajného človeka. Len veľmi zriedka v mojom živote som sa ocitol v blízkosti niekoho vynímočného. A raz sa tak stalo práve v tom lágri v Dachau. Blížil sa čas začiatku súdnych pojednávaní pre malú skupinu popredných osobností z vojnových rokov. Norimberské procesy boli už dávno zakončené ale tie sa zaoberali predovšetkým s vládnymi a partajnými reprezentantmi Tretej Ríše. V Dachau boli postavení pred súd poprední vojaci. A bezpochyby najvynímočnejším medzi nimi bol SS plukovník Otto Skorzeny.

Spolu s ostatnými prominentmi on bol udomácnený v odľahlejšej budove mimo hlavnej skupiny barákov nielen preto aby sa s nami nemohli stýkať – aj tak by o nás nemali veľký záujem – ale tiež preto aby ich mohli prísnejšie strážiť. No a pravdaže, pre generálov a plukovníkov sa aj v zajatí nájdu občas luxusy, ktorých sa obyčajným vojakom neújde. A tak Otto Skorzeny počas tých niekoľkých mesiacov, kým čakal na súdne pojednávanie, niekoľkokrát zabalil do kufríka také maličkosti ako kávu, čaj, cigarety, čokoládu, mydlo atď. a jednoducho zmizol. Odišiel do Mníchova, kde sa dočasne udomácnila jeho žena a po dvoch-troch dňoch “zotavenia” sa prihlásil nazpäť pri bráne do lágru, niekedy aj v uniforme amerického dôstojníka. Pre povojnový ďalší život to preverenie a preukazy potreboval ale 100-percentne ho zaistiť sa Američanom nepodarilo. Správy o jeho výletoch do Mníchova dobre padli pre naše zakríknuté podrobené srdiečka. Predsa tu bol ešte aspoň jeden z nás, ktorý si vedel urobiť žart z víťazov.

Ešte zostáva jedna vec, ktorú je hodné spomenúť – keď aj len pre zábavu. Mnohí z nás, zajatcov, vtedy už dva roky po vojne, súrne potrebovali nahradiť svoje zodraté uniformy nejakým iným oblečením. Američania nám ochotne rozdávali obnosené (v dobrom stave) americké GI uniformy ale pod podmienkou, že pred odcestovaním z lágru vrátime do skladu tuniky, či blúzy. Môžeme si ich však ponechať ak ich prefarbíme na nejakú inú farbu. My sme nemohli ísť do mesta a kúpiť farbivá a aj tak ich bolo vtedy ťažko zohnať. Našťastie niekto (nešťastnou ?) náhodou zbadal,že cviklová šťava spôsobí trvalú škvrnu na americkej uniforme. A odvtedy Američania museli priviezť do lágru viac cviklových konzerv aj viac GI uniforiem. Chlapi odchádzali z lágru v čudných škvrnitých kabátoch ale doma si ich prefarbili na čierne a všetko bolo v poriadku.

11.apríla 1947 som dostal aj ja prepúšťací list a lístok na vlak do Grazu a odtiaľ do Angeru, kde som mal v úmysli čakať na vhodnú príležitosť pre návrat na Slovensko. Namieril som teda do Angera v Štýrsku, kde som dúfal nájsť, keď aj nie rodičov a súrodencov, tak aspoň nejaké stopy po nich, ktoré by mi pomohli ich nájsť.

"Zanechali tam aj dobrý dojem"

Cesta vlakom ma viedla síce cez Viedeň, ale tam som sa vôbec nezdržal, Ponáhľal som sa “domov”. V Angeri však od mojej návštevy pred Vianocami “44 tiež ubehlo dva a pol roka a všeličo sa zmenilo. Moji rodičia a súrodenci sa vrátili na Slovensko. Na nešťastie nikto mi nevedel povedať ich adresu. Jediné, čo po nich v Angeri zostalo bol náš starý “loďný” kufor. Čakal na mňa v manzardke u jedného z ich mnohých dobrých priateľov. V ňom som našiel veľa vecí, ktoré sa mi zišli. Šaty, topánky, aj moje obľúbené čižmy, otcov kabát s kožuchovým golierom, mamina kryštálová súprava, ktorej predaj mi neskôr umožnil aspoň dočasné štúdium na polytechnike v Grazi a aj moju mandolínu zo študentských čias. Okrem toho tiež moje maturitné vysvedčenie aj originál aj nemecký overený preklad, čs,štátne občianstvo, krstné a rodné listy, moje a mojich rodičov. To všetko mi umožnilo oveľa rýchlejšie sa “normalizovať” do civilného života a tiež sa cítiť menej ako bezdomovec, než sa to darilo iným utečencom.

Ten kufor však nebol to jediné čo po našich v Angeri zostalo. Zanechali tam po sebe aj dobrý dojem. Mnoho ľudí si ich tam obľúbilo a keď som sa ja objavil, preniesli tie priateľské vzťahy na mňa. Jeden z otcových priateľov, staviteľ, Herr Frankel ma zamestnal vo svojej kancelárii ako kresliča. Druhý mal v strede mestečka veľký dom , v ktorom prenajímal izby turistom a prázdninovým hosťom. Ten mi ponúkol jednu peknú izbu za veľmi skromné nájomné a tam som sa aj udomácnil. Chlapci a dievčatá v Angeri ma prijali medzi seba bez výhrad. Aj to mi pri tom neškodilo, že som bol vtedy dosť dobrý gitarista a začlenil som sa celkom ľahko do ich tanečnej kapely ako dodatočný sprievodný nástroj. Na sólo mi moja zručnosť nestačila. Mojím najbližším kamarádom sa stal Erich, lekárnikov asistant v mojom veku, ktorý mal izbu v tom istom hostinci, kde som ja býval. Lekáreň bola na prízemí v tej istej budove.

Erich bol štíhly, vysoký fešák a nečudo, že sa mu nezvyčajne darilo vo vzťahoch s dievčatami – rôznych vekov. Raz, keď sme stáli na chodníku a išla okolo nás procesia Božieho tela, povedal mi:”Pozri sa na tie panny, čo hádžu kvietky pred farára, rok čo rok sú stále mladšie.” Neviem, či si on v tej chvíli uvedomil, že aj on sa pričiňuje ku tomu fenoménu. Deň pred koncom roka 1947 sa mi zveril s tým, že má malý problem: Práve sčítal svoje frajerky za ten rok a výsledok je trinásť, A s tým nešťastným číslom nechcel prejsť do Nového roku. No, tá trinástka bola “šťastná” (ak sa smiem tak vyjadriť) pre jednu, mne neznámu, mladú dámu, lebo o deň neskôr, počas silvestrovského tanca mi pošepkal, že všetko je v poriadku – konečný súhrn pre rok 1947 je štrnásť.

V Angeri som mal aj ja dievča. Vlastne za tých trinásť mesiacov až dva, samozrejme nie naraz. Prvá bola Maria, ktorej rodina bývala na poschodí v susednom dome. Naše okná boli “zoči-voči” oddelené len úzkym chodníkom medzi dvomi budovami. Ja som zvykol sedieť v mojom okne a hrať na mandolíne. Tú som našiel medzi vecami, ktoré naši zanechali keď sa po vojne vrátili na Slovensko. Mária často sedela pri okne v jej izbe a jej sa to pozdávalo veľmi romantické. Netrvalo dlho a začali sme sa stretávať čoraz častejšie. Krátko po tom, čo sme sa zoznámili, prišiel 1. Máj. Chlapci v dedine, ako sa robí tradične, tak sa zdá, že po celej strednej Europe, postavili Máje pred okná všetkých svojich dievčat. Je s tým veľa dosť ťažkej roboty a treba sa do toho pustiť spoločnými silami. Ja som sa tiež pridružil a keď svitlo ráno 1-ho Mája stál pekný vysoký vyzdobený Máj aj pre Máriu. Ona bola nadšená, ja som sa cítil skutočne ako jeden z angerských chalanov, len Máriinmu otcovi a jej obrovi – bratovi sa to nezdalo.

Nasledujúce ráno Máriin Máj bol nielen sťatý ale aj zmizol. Chlapcov to očividne nahnevalo a urazilo. Rozprchli sme sa po celej dedine a keď sme ten Máj našli, postavili sme ho za bieleho dňa nazpäť kam patril, trochu kratší ale víťazný. Mártiin otec sa potom rozhodol, že sa nebude naďalej stavať proti tradícii a miesto toho poslal Máriu na trvalo ku jej tete niekde vo vzdialenej časti Rakúska. Nemôžem mu zazlievať lebo kým pri troške dobrej vole je dosť ľahko privítať cudzinca do susedstva, je celkom iná vec privítať ho do vlastnej rodiny. A otec dievčaťa bude vždy uvažovať o jej mládencovi ako o možnom zaťovi. Keď sa díval na mňa, videl len chudáka bez majetku a bez akejkoľvek sľubnej budúcnosti.

Keď Mária odcestovala ujala sa ma jedna jej kamarádka, Rosie. Ona bývala len o dva domy ďalej a pracovala ako čašníčka v hostinci na druhej strane ulice. Doteraz sa neviem rozhodnúť, či mám volať Anger dedinou alebo mestečkom. Je to miesto vybavené pre sezónny príliv turistov a dovolenkárov ale popri tom, aspoň v tom čase keď som ja tam žil, si zachovalo tú intímnu, dedinskú atmosféru, v akej som ja vyrastal na Lazoch. Rosie bývala s kamarádkou aby bola blízko pracoviska, lebo v hostinci práca skončila často až neskoro večer a jej mama, vdova, bývala až na samom okraji dediny. Chodili sme ju navštevovať, väčšinou cez víkend. Rosie mi veľa nepovedala o svojom otcovi. On sám skončil svoj život niekoľko rokov predtým a Rosie mi raz na prechádzke aj ukázala ten strom, z ktorého zvesili jeho mŕtve telo. Je to smutné, ale – život pre nás ostatných ide neúprosne ďalej.

"ponúkol mi prácu v kameňolome"

Keď sa blížil začiatok školského roka, September ’47 vybalil som z toho starého loďného kufra kryštálové sklo mojej mamy a predal som ho. Kryštál, nie kufor. Vynieslo to dosť peňazí na to aby som si spolu s mojimi skromnými úšporami mohol dovoliť študovať jeden semester na Polytechnike v Grazi. Odoslal som, ak sa dobre pamätám, tri žiadosti o štipendiá, ale ani jedna z nich nebola úspešná a nakoniec som sa musel vrátiť do Angeru.

Na začiatku jari 1948 peňažná reforma v Rakúsku mala medzi inými aj ten dôsledok, že financie potrebné na nové budovy ako aj na rekonštrukciu starších a vojnou poškodených boli zrazu ťažko zohnať a práce v Herr Frankelovej kancelárii podstatne ubudlo. Nemohol ma naďalej zamestnávať ako kresliča. No, ponúkol mi prácu v kameňolome a ja som ju bez problémov prijal. Príroda mu v tom kameňolome ponúkla krásne pravidelne hladko popraskané skaly, skoro akoby veľké kamenné tehly. Len ich bolo treba naložiť na nákladné auto a odviezť na pracovisko. Bola to dobrá, poctivá práca na čerstvom vzduchu a to, že som sa jej chytil, mi ešte viac polepšilo dobré meno medzi Angerčanmi.

Neskôr,keď aj toho kameňa bolo dosť naskladané aj do rezervy, prijal som prácu v inom kameňolome v neďalekom okresnom meste Weiz, kam som dochádzal vlakom. Tu sa používali aj výbušniny a kameň bol žula. Ten sme kládli do vozíkov a viezli ho do drviačky. Ten rozdrvený kameň potom používali na stavbu a opravu ciest na okolí. Ako ilustráciu aká bola vtedy situácia so zamestnaním spomeniem, že mojim partnerom pri vozíku bol asi desať rokov odo mňa starší kvalifikovaný konštrukčný inžinier. Domáci, Rakúšan.

Tam som pracoval len niekoľko týždňov, keď sa mi naskytla možnosť hľadať šťastie v Anglicku a ja som ju využil. Ako v Západnom Nemecku tak aj v Rakúsku bolo nás cudzincov už od konca vojny príliš veľa a komunistické spôsoby u nás doma aj v ostatných východných krajinách nútili do vyhnanstva stále viac a viac ľudí. Aby trochu uľahčili povojnovým vládam v Nemecku a Rakúsku, Západní spojenci pomaly, opatrne, začali otvárať brány pre niekoľko desiatok tisícov nás, bezdomovcov. Briti iniciovali akciu pod názvom “WestwardHo” Medzi inými som sa do nej prihlásil aj ja. Vynašli pre nás aj ďalšie nové meno – European Volunteer Workers, ( EVW’s ). Netrvalo dlho, svitol deň keď naša skupina, jedna z mnohých, počtom 1000 mužov a žien sadla na vlak vo Viedni a čoskoro nás prechodne ubytovali na dva-tri dni v Stuttgarte. Tam sme sa museli podrobiť previerke. Mnohí z nás, ako aj ja, sme boli tak-či-onak zapletení, alebo do vojnového priemyslu, alebo do bojových jednotiek a britské imigračné úrady sa snažili vylúčiť z transportov aspoň tých najkrikľavejších kolaborantov.

Proces bol dosť impresívny. Na veľkom, dlhom stole medzi chudákon utečencom a skupinou piatich vyšetrovateľov, niektorí v civile iní v uniformách, ležalo päť otvorených zväzkov zápisníc vo veľkom formáte (A3).Tie obsahovali záznamy vzťahujúce sa na branné jednotky, podniky, tábory, a iné skupiny cudzincov činných v Nemecku a na obsadených územiach počas vojny, miestne mená, mená komandantov a všetky relevantné informácie zozbierané od konca vojny. Dobré aj zlé. V tých skorých rokoch krátko po skončení vojny som si ešte pamätal oveľa viac podrobností, než si pamätám dnes a keď som na všetky otázky odpovedal so zadosťučinením som konštatoval, že ich záznamy potvrdili moje informácie a ja som bol na ceste do Anglicka.

Zo Stuttgartu sme potom cestovali ďalej vlakom do holandského prístavu Hoek van Holland neďaleko The Hague. Odtiaľ cez noc loďou do anglického prístavu Harwich a konečne zase vlakom na juh do nášho nového prechodného domova na okraji pekného, prívetivého mestečka Havant, neďaleko prístavu Portsmouth.


© 2006 Milan Lorman