Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Štyri roky medzi Angličanmi

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Havant, náš nový dočasný domov, bolo celkom privetive malé mestečko. My sme vlastne boli ubytovaní v tábore na okraji mesta. Počas vojny po celých britských ostrovoch vyrástlo, akoby huby po daždi, nespočetné množstvo takých dočasných bydlísk. Boli v nich vtedy ubytovaní nielen britski vojaci a letci ale aj státisíce Američanov, Kanaďanov, Poliakov, Francúzov a iných. Mesto nebolo nijako badateľne poškodené bombardovaním. Nemecké zásahy sa sústredili okrem Londýna len na niekoľko väčších miest. Obyvateľstvo bolo však oveľa viac označené vojnou. Jedným z dôsledkov toho bola istá cititeľná počiatočná rezerva voči nám, utečencom.

V ’48-om roku oni pomaly začínali zabúdať na to najhoršie vojnové utrpenie. Ale nebolo to pre nich ľahko. Mnohí príbuzní a priatelia sa z vojny nevrátili, alebo sa vrátili poškodení. Všade v obchodoch ešte stále pretrvávali nedostatky. Ľudia sa museli vyrovnať aj s tým výhľadom, že niektoré aspekty ich predvojnovej existencie už nikdy nebudú take isté. No, to všetko bolo len dočasné, prechodné. Ich, do istej miery iba tradičná britská nedôvera voči cudzincom a na našej strane zase pocit nevítaných votrelcov sa na obidvoch stranách postupne vytratili keď sme sa začali stýkať a osobne spoznávať. Oni nás prijali medzi seba a my sme našli náš nový domov.

Tábor na okraji Havantu, v ktorom nás imigračné úrady ubytovali, sa volal Bedhampton. Život v ňom pre nás nebol nepríjemný, iba nudný. Nejaké male percento dostalo prácu v kuchyni a podobne, ale prevážna väčšina z nás nemala od rána do večera nič na programe. Asi dva, či tri mesiace sme vyčkávali, kým nám príslušné úrady našli zamestnanie. Samotný tabor bol síce celkom pekný, aj kvetiny boli nasadené všade medzi barákmi, ale dookola bol predsa len obohnatý vysokým drôteným plotom aj brána bola deň a noc strážená a to na ľudí vždy nepriaznivo pôsobí. No, nemali sme na výber, museli sme ešte počkať na možnosť postaviť sa na vlastné nohy.

Tá stráž pri bráne vykonávala viac informačnú než strážnu úlohu, my sme sa mohli voľne pohybovať celý deň, chodiť do mesta ako sa nám zachcelo, aj cestovať autobusom do blízkeho okolia, ale keď sa zotmilo mali sme byť nazpäť v barákoch. V lágri sme dostali, samozrejme, naše tri jedlá denne a každý týždeň päť šilingov kapesné. Dnes to vyzerá ako smiešna suma ale vtedy to stačilo na dve návštevy do kina, alebo iný porovnateľný luxus. Cez týždeň bolo treba zabiť veľa času. Hneď od prvého dňa po našom príchode sa o nás začali zaujímať (možno “otierať” by bolo výstižnejšie slovo) náboženskí fanatici rôznych protestantských siekt. Pozvanie na prvé stretnutia nedávali najavo nič náboženské a tak som sa aj ja zúčastnil, ale na druhé som už nešiel. Ak sa dobre pamätám, tí “misionári” sa nestretli s veľkým záujmom ani medzi ostatnými.

Chlieb bol vtedy ešte na prídel a teda aj naše porcie v jedálni boli dosť skúpe. No, my sme sa dozvedeli, že v meste u pekárov chlieb z predošlého dňa je možno kúpiť bez lístkov a tak každé ráno sme sa rozbehli asi šiesti s vrecami a s našimi niekoľkými šilingami a nazbierali koľko sa len dalo toho deň-starého chleba a v lágri sme ho za niekoľko minút rozpredali so ziskom. A tak, keď sme my išli do kina, mali sme aj na zmrzlinu.

Ešte jeden nápad spomeniem ako sme si peňažne trochu prilepšili. Autobusom sme sa odviezli do blízkeho prístavného mesta Portsmouth, ktorý navštevovali na svojich cestách námorníci z celého sveta a tam v samotnom prístave a v najbližších uliciach a parkoch sme zbierali odhodené špačky cigariet. Teraz by to už nemalo zmysel, aj keby nastala znovu tabaková núdza, lebo všetky cigarety sú filtrované, ale vtedy odhodené nedofajčené cigarety boli plné tabaku. My sme ich za pár hodín nazbierali plné vrecúška a v lágri sme tabak prepláchali, očistili od popola a potom, rozsypaný na plachtách sme ho nechali vysušiť na slniečku. Slnečné lúče tiež zneškodnili prípadné bacily. Aspoň my sme samých seba o tom presvedčili. Dopyt po tom tabaku bol neuveriteľný. Bolo nám síce treba zhltnúť pýchu keď sme tie odpadky zbierali zo zeme ale veď nás v tom meste nikto nepoznal a po takej pol hodine si človek na to zvykol.

Aby som nezabudol – hneď v prvých dňoch po príchode do Havantu jeden z našich spolu-utečencov, donedávna ešte študent na Karlovej univerzite v Prahe, nám ponúkol, že nás začne učiť angličtinu. Asi šiesti, Slováci a Česi sme jeho ponuku s radosťou prijali a on nás za ten čas, ktorý sme v tom tábore strávili veľmi úspešne zasvätil do základov angličtiny. On sa tú reč naučil už na univerzite a domnievam sa, že študoval na pedagogickej fakulte, lebo hoci aj nedoštudovaný ale predsa bol pre nás veľmi dobrý učiteľ. V tom čase, keď nás učil po anglicky, on sám sa učil španielčinu lebo plánoval ísť pri najbližšej príležitosti ďalej, do Argentíny. Ja som na jeho základoch potom staval moju znalosť angličtiny rýchlejšie a úspešnejšie než sa to darilo veľkej väčšine nás, utečencov. Presne povedané, úradne nás už nevolali “utečenci”, - refugee, ale European Volunteer Workers (EVW’s) – Európski dobrovoľní robotníci.

Ešte predtým čo opustíme Havant, spomeniem dva zážitky z tých niekoľkých týždňov. Bolo to práve v čase keď sa, už neviem či začínali alebo len pripravovali Olympijské hry v Londýne. Pri tej príležitosti po celej Veľkej Británii na príslušných miestach, ako športových ihriskách, vialy vlajky všetkých zúčastnených štátov. A tak nám jedného dňa padla ako brvno do oka červená zástava s kosákom a kladivom. Bolo to len tri roky po skončení vojny a nielen tí z nás, čo sme bojovali na ruskom fronte ale všetci utečenci sme kládli vinu za to, že musíme žiť v exile, na komunistov. Tá červená zástava pôsobila na nás takisto ako by dráždila býka. Boli sme mladí a všeličo nás hnevalo. Mnohí sme žili pokope bez nejakého krotivého vplyvu a nemali sme nič lepšie na programme.

"namiesto vlajky tucet červených stužiek"

Vytratili sme sa v noci z tábora ku športovej aréne a rovno ku tej nevítanej zástave. Mali sme v úmysle ju stiahnuť z žrde, rozstrihať na pásky a znovu ju vytiahnuť hore, aby nikto nepovedal, že sme ju ukradli. Čakalo nás však prekvapenie. Tie zástavy neboli vytiahnuté ale pribité na žrď. Vykopať ju, zložiť na zem, rozstrihať zástavu a znovu ju postaviť ako bola, by trvalo príliš dlho. Nám bolo treba sa vrátiť čím skôr do našich postelí. Tak som si vsunul nožnice za pás a vyšplhal sa navrch a dokončil celú akciu za niekoľko minút. Ráno vialo vo vetre namiesto sovietskej vlajky asi tucet červených stužiek. Pár dní sa o tom hovorilo ale, pokiaľ viem, nikto nič nevyšetroval. Policajti si asi boli istí, že to bol niekto z nás ale nechcelo sa im márniť čas s vyšetrovaním niekoľko stovák ľudí, z ktorých málokto vedel viac než pár slov po anglicky.

Z času na čas som vyšiel z lágru na prechádzku, niekedy do blízkych ulíc v predmestiach Havantu, kde som obdivoval krásne rodinné domčeky a ešte krajšie záhrady a neuveriteľné trávniky, a inokedy zase som sa prešiel von do okolitej prírody. Pravdaže len po cestách, lebo pozemky navôkol sú v privátnom vlastníctve a na tie sa len tak vstüpiť nesmie. Keď som už spomenul tie anglické “neuveriteľné trávniky”, nedá mi nespomenúť niečo čo som počul oveľa neskôr na tú tému. Je to o jednom americkom turistovi, ktorý sa pýta sprievodcu vo Windsorskom kaštieli: “ Tie krásne trávniky, ako ich udržiavate v takom stave?” A ten mu odpovedá: “Ale nie je to žiadne tajomstvo. Len treba pravidelne kosiť trávu šesťsto rokov a ono sa to samo udržiava”.

No, ale poďme nazpäť k môjmu výletu do prírody. Jedného dňa, ani som ešte nebol ďaleko od brány keď sa pri mne zastavilo auto a cez otvorené okno sa ma pekne oblečený pán, sám za volantom, pýta niečo. Hovorí po anglicky, samozrejme, a ja mu nerozumiem. Zohnem sa k oknu a vysvetľujem mu, že mu nemôžem pomôcť, lebo neviem po anglicky. No jemu sa podarilo mi gestami ponúknuť, že ma kúsok odvezie a privezie nazpäť. Myslel som si, že tým spôsobom uvidím to odpoludnie väčší kus anglického vidieku než ak pôjdem pešo a tak som si sadol do auta vedľa neho. Netrvalo dlho kým som si zrazu uvedomil aké som ja neviniatko v tomto svete, keď jeho ruka siahla na moje stehno. Ja som sa strhol ako by ma bol postrelil a veľmi rozhodne som mu dal na vedomie, že chcem vystúpiť z auta. Nebolo ho treba dlho presviedčať, a ihneď som sa vrátil do lágru. Ten deň som toho síce veľa nevidel ale za to som sa niečo nové naučil.

Konečne, asi po troch mesiacoch lenivého života v tom Havantskom tábore nám našli zamestnanie. Neviem celkom iste či všetci ale aspoň veľká väčšina z nás, ktorí sme prišli v spoločnom transporte do Anglicka, sme sa teraz nasťahovali do – pre nás – nového tábora, tento raz neďaleko mestečka Bicester (čítaj: Bister) asi 20km na sever od Oxfordu. Naša adresa bola: No.5 Camp, EOD (Engineering Ordnance Depot) Arncott, Bicester, Oxon. Tento tabor pozostával hlavne z veľkého počtu dočasných budov, ktoré vyzerali ako na poly rozrezaný plechový sud a volali sa “Nissen hut”. Niektoré boli vo vnútri rozdelené na štyri, či až šesť izbičiek, ale my sme sa nasťahovali skoro všetci po dvanástich do každého baráku ako regrúri v kasárňach. Pravdaže sme boli samí chlapi, ženských bolo v tábore málo a tie boli ubytované celkom oddelene.

Ja som sa ocitol v spoločnej izbe s ďalšími jedenástimi Slovákmi. Poznali sme sa navzájom už z Havantu a tak sme si ľahko na tento, skoro rodinný život zvykli. Naše spoločné obydlie sme si príslušne vyzdobili obrázkami zo Slovenska. Všade viseli zástavky a dvojkríže a keďže som mal aké-také nadanie dostal som za úlohu nakresliť tri nadživotné portréty nad vchodné dvere: Hlinku. Tisu a Štefánika. Nemal som žiadne materially, len atrament a tak som si pristrúhal tenké triesky z dreva pri železnej peci uprostred baráku, a tie som namáčal do atramentu. Na menší detail aj zápalky sa hodili. Teraz už len sám sa môžem pochváliť ale fakt je, že som sa nemal za čo hanbiť. Na druhej strane, nad zadnými dverami niekto iný nakreslil Tatranskú panorámu.

Práca, pre ktorú nás doviezli do Arncottu pozostávala najmä - akoby som to povedal – z veľkej upratovačky v opustených, zanedbaných vojnových skladoch na okolí. Počas vojny vo všetkých kútoch britských ostrovov boli nazhromaždené všetky možné a nemožné materially potrebné pre vojenské akcie. Keď sa vojna skončila na istý čas každý stratil záujem o ne a tak upadli do hrozného neporiadku. Niečo sa aj rozkradlo, ale ponajviac všetko ležalo na pospas povetriu. Ľudia sa venovali súrnejším veciam. Teraz, tri roky po vojne sme sa do toho pustili my. Ten náš sklad, do ktorého nás nasadili obsahoval, zdá sa mi, výlučne súčiastky pre motorové vozidlá každého druhu a veľkosti, od motocyklov a áut až po tanky Menšie veci boli na regáloch pod strechou ale väčšie súčiastky boli poskladané na kopy pod šírim nebom. Pôvodne boli síce namastené a prikryté dechtovými plachtami ale po troch rokoch nezáujmu boli v kadejakom stave.

Našou úlohou bolo zachrániť čo sa ešte dalo, znovu namastiť. spočítať, poskladať, prikryť a celkove dať sklad znovu do poriadku. Bola to aj dosť špinavá aj ťažká práca ale aspoň sme konečne boli na niečo užitoční a zarábali sme si na vlastné živobitie. Po tom, čo sme zaplatili za stravu a ubytovanie v lágri mohli sme si aj kúpiť šaty a obuv. Aspoň na prvý pohľad sme začínali vyzerať ako domáci Bisterčania. Mestské občianske združenie v spolupráci so správou nášho lágra začali poriadať tance a iné spoločenské podujatia a netrvalo dlho než sa naši chlapci začali osmeľovať a priateliť sa s miestnymi dievčatmi. No môj okruh kamarátov mal iné záujmy.

Boli sme mladí a plní energie a tak sa zdalo, že tá každodenná užitočná práca nám pomohla uvedomiť si, že my môžeme dosiahnuť viac než iba uživiť sa. Studená vojna bola už rok v plnom prude a nám, utečencom zo Strednej a Východnej Európy zo všetkých strán nahovárali aby sme nestratili vieru v čoskorý návrat do oslobodenej vlasti. Nás nebolo treba veľmi huckať, my sme za náš exulantský život od začiatku vinili len komunistov a tak sme sa, pokiaľ sa možnosti naskytli, zapojili do proti-komunistických akcií. Snívali sme o návrate domov ako “osloboditelia”. A s tým proti-komunistickým odporom sa celkom prirodzene spájala aj nenávisť voči Benešovi a jeho čechoslováckym prisluhovačom, zvlášť tým, čo si trúfali volať sa Slovákmi.

"jediný svojho druhu na svete"

My sme stáli na proti-póloch – pre nás, “separatistov”, zánik Slovenskej Republiky a ešte k tomu poprava Dr. Tisu bola katastrofa, pre nich víťazstvo. My sme začali zakladať združenia a spolky, vydávať časopisy a periodiká, ustanovili a udržiavali styk so skupinami krajanov v iných kútoch sveta. Organizovali sme zbierky a podporovali podľa našich skromných možností tých z našich vedúcich predstaviteľov, ktorí mali osobnosť, schopnosti aj možnosť zastávať slovenské záujmy na miestach, ku ktorým sme my obyčajní smrteľníci nemali prístup.

Onedlho po našon príchode do Arncottského lágra vzniklo Združenie Slovenskej Mládeže vo Veľkej Británii. Zakladajúci členovia sme boli my dvanásti v našom baráku. Za tajomníka sme si zvolili Jána Belianského. To bola skutočne šťastná voľba. On ešte dnes, viac než 80-ročný pracuje za slovenskú vec v Kanade a v Spojených Štátoch. Predsedom sa stal Mišo Varga, pred útekom zo Slovenska husársky poručík, a pokladnicu (prázdnu) som prevzal ja. Ako pokladník, prvé čo som musel dokázať bolo – zohnať pôžičku 30funtov, za ktoré peniaze sme potom kúpili písací stroj, rozmnožovací stroj a začiatočnú zásobu papiera atď.

Najprv som išiel do kníhkupectva, kde som väčšinu tých peňazí mienil minúť a majiteľovi som rozložil karty na stôl. On mi sľúbil 10funtov ak nájdem ešte dvoch ďalších obchodníkov čo mi požičajú po desať. Druhý bol obchod kde som si týždeň predtým kúpil športové sako. Tretieho si už nepamätám ale aj on si zaslúži “Panbohzaplať!”. Peniaze mi stačili aj na to aby som dal prerobiť tri klávesnice na písacom stroji zo zlomkov na dĺžeň, mäkčeň a ostatné potrebné znaky. A tak asi o týždeň neskôr vyšlo prvé číslo “Vatry”. Podarilo sa nám pozháňať vyše 300 adries Slovákov, ktorí potom dostávali naše správy a povzbudzujúce slová každý mesiac a tiež sa prihlásili za členov Združenia.

“Vatra” priniesla svojim čitateľom správy z domova a zo slovenského exilového sveta a do každého čísla nám vždy prispel niektorý z našich prominentov. Hlavná téma bola stále tá istá: držte sa pokope, neztraťte kontakt, dá Boh, že sa jedného krásneho dňa vrátime domov. Ja tieto riadky píšem päť a pol desaťročí neskôr, ešte stále v cudzine, ale vtedy sme žili v akomsi začarovanom, optimistickom ovzduší. Jano Beliansky bol hlavnou hybnou silou pri vydávaní “Vatry”. Ja som sa snažil ho nahovoriť na pestrejší než iba spravodajský a politický obsah ale nedal sa. Že, vraj, už je s tým aj tak dosť roboty. A bolo! Lenže nebol každý z nás exulantov tak spolitizovaný ako ten náš najbližší tucet a ja som sa nakoniec rozhodol vydať popri “Vatre” ešte jeden mesačník, ktorý som pomenoval “Nedeľa”.

Za vlastné peniaze som kúpil A3 papier, aj farebný pre vonkajšie stránky a na 12-tich bielych A4 stránkach a čo sa dalo použiť na obale som ponúkol našim na čítanie zaujímavosti preložené z anglickej tlače, krátke zábavné články a žarty, aj kreslené. Štyri hárky A3 papiera boli tlačené po dvoch stránkach vedľa seba, zložené a zošité v prostriedku. Písací stroj mi Jano dal k dispozícii ale aby som mohol tlačiť dve stránky na ten istý hárok papiera ten rozmnožovač, na ktorom sme tlačili “Vatru” na to nebol vhodný a platiť tlačiara som si nemohol dovoliť. Vyriešil som to tak, že som nahovoril stolára v lágri aby mi za malú odmenu zhotovil malý drevený kufrík, namontoval do neho sklápajúci dvojitý rám potiahnutý padákovým hodvábom a mal som – jediný svojho druhu na svete – špecializovaný rozmnožovač. Pomocou toho som potom vyprodukoval štyri čísla “Nedele”. Moje optimistické očakávania sa ale nesplnili. Na jednej strane, nikto mi s prácou nepomáhal a na druhej, nikto si “Nedeľu’ nepredplatil. Tak som si z toho len vzal poučenie a sústredil sa na “Vatru”.

V tom baráku sme žili pokope až tak do začiatku februára ‘49, ale bolo nevyhnutné, že taký kasárenský spôsob života nám nebude dlho vyhovovať. Pomaly, po jednom sme sa začali roztrácať do “privátu”. Čím viac si Bisterčania na nás zvykli, tým ľahšie bolo nájsť privátne ubytovanie a stravu v mestečku a ja som sa tiež nasťahoval do malej izbičky v dome jednej starej vdovy. Missis Rivers už mala dvoch z nás na starosti v jej väčšej spálni, Ona pre nás aj navarila a prádlo oprala a tak sme tam žili akoby u starej mamy. Ale naša domáca nebola len hociaká stará vdova. Ona mala o čom rozprávať zo svojej mladosti.

Svoje detstvo a dievčenské roky strávila v Egypte, v Alexandrii, kde jej otec zastával funkciu konzula. Ako je aj dnes obyčajou, cudzinci sa stýkajú viac vzájomne medzi sebou než s domácimi a tak jej najbližším priateľom po dlhé roky bol Rudolf, syn nemeckého obchodníka, vývozcu-dovozcu. On bol síce o niečo mladší od nej a je zaujímavé špekulovať ako by sa jej život bol vyvinul keby ich vekový pomer bol opačný. A tak vyrastali spolu až dovtedy čo Rudolf dosiahol vek 14 rokov. Vtedy, krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa jeho otec, starý pán Hess rozhodol vrátiť aj s rodinou do Nemecka. Vrátil sa iste hlavne preto aby mladý Rudolf dostal príslušnú výchovu v zemi svojich predkov. A ako to všetko nakoniec dopadlo, to už dnes iste všetci vieme.

Keď som zmenil adresu, našiel som aj iné zamestnanie. Viacerí z nás si našli prácu v Bicestri. Mnohí mladí Bisterčania sa z vojny nevrátili a tak bolo práce na výber. Na príklad, jeden z našich spolupracovníkov okolo “Vatry”, Jožo Predný, pracoval v miestnej plynárni. Ale spomínam si aj na jedného “komedianta”, ktorý sa raz vrátil do baráku z nákupu a so širokým úsmevom nám oznámil, že na pošte v meste mu ponúkli zamestnanie. Nikomu sa to nechcelo veriť, lebo on bol asi ten najzaostalejší z nás čo sa týka učenia angličtiny. No on nás rýchle uistil, že tá práca nevyžaduje znalosť angličtiny. Slovenský jazyk mu celkom postačí. “Budem len stáť celý deň v kúte s vypľazeným jazykom aby si zákazníci mohli navlhčiť známky.”- povedal.

"Dostal som predvolanie pred obecný súd"

Ale, celkom vážne, veľa z nás sa rozhodlo pre prácu v neďalekej tehelni. Zpočiatku sme tam dochádzali autobusom ale čoskoro sme si uvedomili, že bicycle nám výjdu lacnejšie. Pracovali sme jeden týždeň dennú smenu a druhý nočnú. Stále sme sa pri tom schádzali v našom starom, teraz už skoro opustenom baráku pre prácu na “Vatre”. Z mesta do lágra na bicykli to bola len päť-minútová vzdialenosť. Jeden večer sme sa zdržali trochu dlhšie do noci, lebo sme si pripíjali na oslavy narodenín jedného z nás, myslím, že to bol Štefan Maďar. Cestou domov sme sa viezli potme, veľmi opatrne, pomaly, tesne pri chodníku. Pouličné svetlá nesvietili, tma bola ako vo vreci, ale okraj chodníka bol označený bielou farbou. A tu zrazu cítim na pleci ruku policajta. Dostal som predvolanie pred obecný súd (magistrát) za jazdu na bicykli o takej a takej hodine bez svetiel. Aj som bol pokutovaný – 10 šilingov. A to bol v celom mojom živote prvý a posledný raz (dúfam) čo som bol pred súdom ako obžalovaný.

Robota v tehelni bola dosť ťažká ale zarábali sme trochu viac peňazí. Zvlášť za tie nočné smeny. Ale predsa boli veci, hoci aj nie neviem aké luxusy, ktoré som si nemohol dovoliť. Dodnes sa rozpamätám na jeden taký prípad vždy vtedy keď tu v Queenslande idem autom okolo ananásového poľa. Keď sa pozerám na tie desaťtisíce ananásov pride mi na um ten jeden osamotený, ktorý som raz videl v okne ovocinára a zeleninára v Bicestri Cítil som sa byť dosť zámožný a chcel som si pochutnať na tom exotickom ovocí. Vošiel som do obchodu a pýtal sa koľko stojí. Ak sa dobre pamätám chceli zaň jeden a pol funta. Ja som vtedy zarábal sedem funtov na týždeň na nočnej smene. Aj mi boli pripravení predať polovicu za pätnásť šilingov ale ja som už bol odstrašený a tak trochu zahanbený som vyšiel na ulicu s prázdnymi rukami. Môj prvý ananás som ochutnal až o niekoľko rokov neskôr tu v Austrálii.

Do tej doby, keď som býval u pani Rivers-ovej treba zaznamenať aj veľmi dôĺežitý míľnik na mojej ceste do nového života medzi Angličanmi: Tu, v jej malej izbičke som prečítal moje prvé dve anglické knihy od prvej do poslednej stránky. Dovtedy bolo moje čítanie obmedzené na noviny a krátke články, ktoré som občas prekladal pre naše noviny. Moja prvá kniha, krátky roman, mal za tému výchovu mladého princa, budúceho faraóna v Starom Egypte. Rozhovory a výmeny názorov medzi princom a Hlavným kňazom, jeho učiteľon a vychovávateľom ma fascinovali. Samozrejme, to boli fiktické rozhovory formulované autorom románu ale zaoberali sa celou panorámou životných situácií, problémov a medziľudských vzťahov. Autor, prostredníctvom tých dvoch protagonistov, starého kňaza a mladého princa, ponúkol čitateľovi na premyslenie a ohodnotenie protichodné názory. Na mňa to dodnes účinkuje tak, že sa viem na veci pozerať aj zo strany tých, ktorí so mnou nesúhlasia a porozumieť prečo nesúhlasia.

Druhej knihe, keď sa mi dostala do rúk, už chýbalo viazanie aj niekoľko prvých stránok. Bolo to skrátené, vreckové vydanie “Náčrtu dejín ľudstva”, ktorej nie tak autorom ako redaktorom je H.G Wells. Dejiny ma už aj v škole, aj neskôr, celý život, veľmi zaujímali a táto kniha sa dala aj začiatočníkovi v angličtine ľahko čítať.

Niekedy v jeseni ’50 Jano Belianský, ktorý bol postavou trochu útlejší než väčšina z nás a robota v tehelni sa pre neho nehodila, si našiel zamestnanie v Londýne. A tam bol aj viac užitočný pre slovenskú vec. Zoznámil sa s Petrom Prídavkom a inými okolo neho, čo tvorili Slovenskú Národnú radu v Zahraničí a zapojil sa do jej činnosti. Po jednom prilákal do Londýna aj nás ostatných z krúžku okolo “Vatry”. Nebolo to jednoduché lebo britské úrady sa snažili naše pracovné sily použiť, pokiaľ sa dalo tam, kde oni chceli, ale skoro všetko sa dá obísť. Jano mi poradil jednu starú pani doktorku, od ktorej aj on dostal vysvedčenie. Predstavil som sa, ona ma prešetrila a vystavila mi doklad o tom, že nie som v dobrom stave pre ťažkú prácu. Než ma však prepustila, nevedela sa ubrániť poznámke – s úsmevom – že by veľmi rada bola v takom “zlom” stave v akom som ja.

S tým papierom v hrsti som potom dostal zamestnanie v tom istom domove pre mentálne postihnutých kde Jano už niekoľko týždňov pracoval. Boli sme tam aj v nám pridelenej budove ubytovaní a stravovaní a tak nám bolo o to ľahšie spolupracovať na “Vatre”. Tá nemocnica, či ošetrovňa sa menovala Camberwell House. Bol to privátny podnik kde rodiny, či poisťovne platili za pobyt a opateru pacientov veľké peniaze. Pacienti tam boli, zdá sa mi, natrvalo, lebo za tých šesť mesiacov, ktoré sme tam strávili, si nepamätám príchod nového pacienta a len jeden odišiel a to na cintorín. Ešte dobre, že sme mali “Vatru”, s ktorou sa zaoberať, lebo ináč ovzdušie v tej nemocnici bolo dosť deprimujúce. Toľko ľudskej tragédie pokope.

Na jedného pacienta nikdy nezabudnem. Willy, druhé meno už neviem, bol vtedy asi 30-ročný šikovný mladý chlap, Juhoafričan. Cez vojnu bol letcom, neviem, či aj pilotom, ale pri jednom núdzovom pristaní utrpel otras mozgu a stratil niektoré schopnosti, medziiným reč. Už viac než päť rokov neprehovoril ani slovo. Domov, ku rodičom do Južnej Afriky sa nemohol vrátiť až kým nevyzdravel a tak vyzeralo, že je odsúdený na doživotie v tom blázinci. V tom čase keď som ja tam pracoval, ho rodičia aj prišli navštíviť ale ani to ho z jeho apatetického, nevšímavého stavu nevyrušilo. Naraz, na naše veľké prekvapenie, - prelom. A ja som mal na ňom náhodnú zásluhu. Večer, keď bol čas pre pacientov ísť do postele, bolo im treba sa vyzliecť a obliecť si pyžama. V izbe, ktorú som ja mal na starosti už boli všetci ostatní v poriadku len Willy ešte stál bez pohnutia pri posteli v spodkách. Hovorím mu: “Willy, stiahni si tie spodky a obleč si pyžama”. Nič. “Willy, stiahni si aspoň tie gate, ja ti pomôžem s pýžamom”. Nič, ani sa nehýbal, oči mal sklopené, tak som sa zohnul pred ním a stahol tie spodky sám.

Zatmilo sa mi pred očami a z nosa sa mi liala krv. Willy sa konečne pohol. Aspoň leho päsť sa pohla. Ako blesk. Rýchle som šmikol za jeho chrbát a zneškodnil som ho “plným Nelsonom”. Pritom som však ďalej krvácal z nosa a keď som sa dovolal sestričky-ošetrovateľky, ona sa prihovorila k Willymu, aby ho upokojila: “Willy, čo sa stalo, chrbát máš celý zakrvavený”. A Willy na to: “Ale to nie je moja krv”. Jeho prvé slová po piatich rokoch. Moja krv nebola nikdy užitočnejšie preliata. Dúfam, že to bol len prvý krok k úplnému zotaveniu a on sa mohol konečne vrátiť domov ku rodičom.

"Tu máš, Vydávaj si sám"

V Apríli 1951 sme toho mali dosť a spolu s Janom Belianskym sme si našli iné zamestnanie, tento raz v obyčajnej, všeobecnej nemocnici, The London Hospital v mestskej časti Whitechapel. Pracovali sme v v sklade s potravinami. Pri našej práci s ‘Vatrou” som zase začal otravovať tých ostatných aby sme ju začali vydávať častejšie než raz za mesiac. Naši čitatelia by iste radi čítali naše správy a články častejšie, hoci by obsah bol aj trochu skromnejší. Štyri hárky foolscap namiesto ôsmich. Odpoveď bola vždy jednohlasná: Ja som sa zbláznil. Tak som im nakoniec potvrdil, že majú pravdu a vyhlásil som, že by som to dokázal aj sám, Povedali mi: “Tu máš, Vydávaj si sám”. Po mojej skúsenosti s “Nedeľou” som vedel, že to za istý čas dokážem, ale aj to som mal uvážiť, že to nevydržím dlho. A tak “Vatra vychádzala tie posledné tri či štyri mesiace nášho pobytu v Londýne ako týždenník na štyroch hárkoch foolscap papiera zložených na poly.

Tak to vyzerá, že venujem v tejto kapitole príliš veľa pozornosti “Vatre”, ale v mojom živote som málokedy pracoval na niečom dôležitom a užitočnom a preto sa rád vraciam v mojich spomienkach na tie časy, keď sme v krúžku rovnako zmýšľajúcich a cítiacich mládencov zanechali v záznamoch slovenského exilu aspoň túto malú stopu. Pravdaže aj iné veci sa diali vtedy v mojom živote. Konečne, vo veku 27 rokov som mal to šťastie zažiť krátku romancu. Jedného dňa zavítala medzi nás do Londýna mladá Slovenka z Paríža, Katka Vincentová. Jej rodičia sa usídlili vo Francúzsku ale ona, hoci narodená v Paríži sa ešte cítila byť Slovenkou. Bola zamestnaná ako predavačka v módnom veľkoobchode Les Galeries LaFayette. Keď jej firma usporiadala kurz angličtiny pre dievčatá za pultom, Katka dosiahla najlepší výsledok. Za odmenu dostala trojtýždňový pobyt v Londýne v parádnom byte v mestskej časti Knightsbridge a okrem plnej výplaty štedré kapesné. Hneď po príchode do Londýna vyhľadala jedného z našich kamarátov, vtedy už ženatého, s ktorým sa nedávno predtým zoznámila v Paríži a on ju predstavil medzi inými aj mne.

Na prvý pohľad sme sa zamilovali. Nerád používam to slovo ale – žiadne iné nepasuje. Niekoľko dní po našom prvom stretnutí Katka požiadala svojich zamestnávateľov aby jej namiesto toho kapesného predĺžili pobyt v Londýne. A tak sme sa potom obmedzili na moje skromné úspory, ale zato nám bolo dopriate stráviť spolu šesť týždňov, na ktoré mám tie najkrajšie spomienky z môjho celého života. No, o tých sa tu nedočítate, lebo tie si nechám sám pre seba. Spoločnýmanželský život nám nebol dopriaty. Katka nechcela opustiť svojich rodičov na ich stare kolená, oni nechceli opustiť Paríž a pre mňa bol život medzi Francúzmi vonkoncom nemysliteľný. Život mi však o niečo neskôr ponúkol ďalšiu šancu a dúfam, že aj Katke sa ušlo šťastného rodinného života.

Jedného dňa, myslím, že v januári ’52 nás, Jana Belianského a mňa vyhľadal v London Nemocnici Arpád Meluš, jeden z našich krajanov, čitateľov “Vatry”, ktorého sme dovtedy osobne nepoznali, aj s jedným jeho českým kamarátom a predložil nám ponuku: Máte príležitosť vysťahovať sa do Austrálie. Zamestnanie už na vás čaká. Tak sme si dali šialku čaju v kantíne lebo taký krok treba poriadne uvážiť.

Tu musím povedať pár slov o vtedajšej situácii v slovenskom a českom exile vo Veľkej Británii. Najpočetnejšiu a Angličanmi najviac uznávanú skupinu tvorili Benešovskí Čechoslováci, ktorým obnovená spoločná republika celkove vyhovovala ibaže v nej vládli komunisti. Ich prednostná pozícia pretrvávala celkom prirodzene z vojnových čias, keď Beneš udržiaval v Londýne takzvanú exilovú vladu a z času na čas britský parlament mu aj odhlasoval finančné prostriedky potrebné na jeho činnosť.

Naša skupina Slovákov, ktorí sme skúsili život v Slovenskej Republike bez Čechov a usilovali sa o obnovenie vlastného štátu, sme boli označení nálepkou “separatisti”. V tretej skupine sa okolo Generála Leva Prchalu združil pomerne malý počet Čechov, ktorí uznali nevyhnutnosť konečného oddelenia Slovákov od Čechov a usporiadania dvoch susediacich, priateľsky spolunažívajúcich krajín. Samozrejme, s tými sme si dobre rozumeli. Generál Prchala bol ešte za prvej republiky nasadený na Slovensku a na – vtedajšej – Podkarpatskej Rusi. Propagáciou tejto českej separatistickej myšlienky Prchala poveril zo svojich spolupracovníkov žurnalistu a publicistu Vladimíra Ležáka-Borina. No, šesť rokov po vojne ten pán pomaly začal pripúšťať bezvýhľadnosť ich snaženia a keďže už bol, v porovnaní s nami v pokročilom veku, chcel ešte skúsiť niečo iné a tiež, podľa možností, zabezpečiť niečo pre svoju dcéru, Vieru. A tak Ležák-Borin, na prelome rokov 1951-52 dojednal s výrobnou firmou Australian Newsprint Mills v Boyer, v Tasmánii, že so šiestimi partnermi sa podoberie na operáciu malej prenosnej píly v tasmánskom “buši”.

Z domu mal akúsi obmedzenú skúsenosť s piliarstvom. Firma ANM vtedy budovala cestu z juho-východu ku západnému pobrežiu a od vlády za to dostala eukalyptové drevo pre svoju výrobu novinového papiera. Sem – tam však, medzi eukalyptami sa našli aj iné stromy, kvalitnejšie drevo, menovite “maple”, ktoré sa hodí aj na výrobu nábytku a podobne, a s tým sme sa mali zaoberať my s našou “prenosnou” pílou. Podmienky, ktoré Ležák-Borin dojednal s firmou vyzerali, na papieri, celkom dobre a ja som sa na to podujal. Jano Beliansky za prvé nebol súci na ťažkú fyzickú robotu a za druhé už vyjednával vysťahovanie do Kanady alebo do Spojených Štátov, teda čoskoro po tom sa naše cesty rozišli.

A tak som sa začal chystať na cestu na koniec sveta, do Tasmánie. Veď, keď človek cestuje ešte ďalej, už sa vlastne vracia – inou cestou – domov. Našiel som si inú, lepšie platenú, nočnú prácu, v pekárni, aby som si na tú cestu našetril a rozhliadol som sa za nejakým šikovným dievčaťom. Bol som už skoro 28-ročný a nechcel som zapadnúť niekam do pralesa sám, len v spoločnosti niekoľkých chlapov. Rozhodol som sa sústrediť na istej veľmi peknej dievčine, Angličanke, ktorú som poznal už dlhší čas, keď sme obaja pracovali v London nemocnici. Teraz z našej známosti vyrástol vážny pomer a keď som sa jej opýtal, či je pripravená odísť so mnou “na koniec sveta” – pristala. Keď si teraz občas uvedomím aký to bol vtedy hazard pre nás obidvoch, som vďačný osudu za to, že sme si dosť dobre jeden na druhého zvykli.

Keď tu teraz sedím, 53 rokov neskôr a píšem tieto riadky, Jean sedí vo vedľajšej izbe a číta – neviem čo. Zostárli sme, ale spolu. A občas nás navštívia deti, vnúčatá a pravnúčatá. To je život!


© 2006 Milan Lorman