Life's journey of an uninteresting man - By Milan Lorman

English version.    Slovak version.



Rodinné pozadie
Detstvo
Mladý Lazovan
Študentské roky
Von do sveta
Na východnom fronte
Šesť dní v ruskom tyle
Trochu smiechu na fronte
Zachránený od katastrofy
Životy zachránené hroznom
V ruskom zajatí
Francúzske a Americké skúsenosti / Rok v Rakúsku
Štyri roky medzi Angličanmi
Cesta na koniec sveta
Artwork



Cesta na koniec sveta

Životná púť nezaujímavého človeka
Píše: Milan Lorman

Keď sme sa už rozhodli, ( vlastne ja som rozhodol za nás obidvoch, Jean len pristala ), že začneme náš spoločný život v Austrálii, bolo treba robiť prípravy. Najprv sobáš. Ja som práve vtedy pred krátkym časom vyplýtval moje skromné úspory, no našťastie náš sobáš sa konal krátko pred koncom britského daňového roka a pri yakej príležitosti daňový úrad vrátil poplatníkom všetky príspevky na daň z príjmov od začiatku toho daňového roka. Ja som z tých peňazí časť použil na nový oblek a ostatok išiel na výdavky so svadbou a následnou zábavou.

Neboli sme sobášení v kostole. Jean bola Anglikánka a ja som od konca ’49-ho roka prestal chodiť do kostola. Ale o tom sa rozpisovať netreba. Teda nás zosobášili civilným spôsobom v úrade mestskej časti Brixton. Svedkovia boli zo strany nevesty jej sestra Lily a z mojej už veru nepamätám, či to bol Janko Beliansky alebo náš kamarád, u ktorého sme sa po sobáši zabavili a ktorého meno si, žiaľbohu, už nepamätám. Na veselie to bolo veľmi skromné stretnutie, ale na naše utečenecké pomery dosť vydarené. Nemali sme sa za čo hanbiť. Náš hostiteľ a jeho manželka – Škótka bývali len asi dve ulice vzdialení od Westminsterského Parlamentu.

Okolnosti s tým spojené sú dosť zaujimavé. Britská vláda dala postaviť v blízkosti Parlamentu byty, kde by poslanci zo vzdialenejších okresov mohli bývať počas zasadaní. Lenže keď boli byty hotové, páni poslanci posúdili, že nie sú dosť “parádne” a tak ich vláda predala. Novým majiteľom sa stal Československý Fond pre Pomoc Utečencom. Táto organizácia disponovala peniazmi, ktoré boli počas vojny pridelené britskou vládou Benešovej exilovej vláde. Keď vojna skončila a Beneš sa vrátil do Prahy, zvyšok tých peňazí Britská vláda určila pre sociálnu a finančnú pomoc utečencom z Československa. Keď prišiel čas, ten Fund platil aj za môj cestovný lístok do Austrálie a ešte aj do Melbournu mi poslali £25 “kapesné”.

Moja mzda v nemocnici bola dosť skromná a preto som sa rozhodol aspoň na ten krátky čas pred odchodom loďou nájsť si lepšie platenú prácu. Na čo som sa podobral bola nočná práca v jednej veľkej pekárni, - vlastne továrni na chlieb a ostatné pekárenské výrobky – neďaleko Waterloo Station. Pekára som predtým ani len zblízka nevidel ale to bola vtedy taká doba v tých skorých povojnových rokoch,.kedy veľa ľudí sa chytalo hociakej práce v snahe niekde sa uplatniť v civilnom živote. Dva týždne som tam zostal ako “packer” – balič a využíval som každú voľnú chvíľu prizerať sa ako to tí šikovnejší robia, ako sa to cesto miesi, vyberá z miesačiek, reže, váži, miesi, valcuje, ako sa robia buchty, rohlíky a to všetko ostatné. Pravdaže, rukami som sa toho dotknúť nemohol.

Po dvoch týždňoch som sa osmelil a odpovedal na inzerát jednej malej pekárne neďaleko môjho bytu v Herne Hill. Zavolal som telefonom, pozvali ma na interview a po krátkom rozhovore s jedným starým pánom, majiteľom podniku, tento ma prijal na skúšobnú dobu – tri týždne – kým jeden z jeho zamestnancov išiel na dovolenku. On sa ma vlasne len pýtal či som už kedy pracoval v pekárni. Samozrejme, ja som odpovedal, že áno. V ten istý večer som sa dostavil na adresu, ktorú mi on dal a – skoro som ušiel. Ja som si to moje nové pracovisko prestavoval tak trochu podľa toho predošlého. Očakával som, že sa to tam takistyo bude hemžiť ľuďmi a ja sa medzi nimi stratím. Ja vojdem do pekárne a tu – jeden jediný pekár už sa oháňa okolo horúcej pece a okrem neho – nikto. Jediný spôsob ako som sa tu mohol stratiť by bol keby sa mi zem bola milosrdne otvorila pod nohami a bol by som sa prepadol. No, to šťastie som nemal.

Čoskoro však sa mi odľahčilo – moje šťastie ma predsa len celkom neopustilo. Tomu starému pekárovi, s ktorym som teraz mal spolupracovať nebolo treba viac než minútu - dve aby posúdil moje neexistujúce pekárske schopnosti. No,miesto toho aby mi začal vyčítať, či nebodaj nadávať, začal ma - krok po malom krôčiku - učiť jeho remeslo. Asi o hodinu, možno pol druhej, vošiel do dverí ten starý pán, ktorý ma najal a jemu tiež netrvalo dlho aby “ocenil” moje pekárske umenie. “Ty si mi povedal, že si už pracoval v pekárni…” hovorí mi. A ja na to: “Pracoval som, ako packer. Vy ste ďalej neskúmali a ja túto robotu potrebujem.” A tu on zdvihol telefon, zavolal svoju manželku, povedal jej, že pride domov neskoro, zobliekol kabát, vysúkal rukávy, umyl ruky a začal zo mňa robiť pekára.

Tí dvaja starí páni na mňa urobili trvalý dojem. Aj som sa od nich naučil niečo viac než pekárske tajomstvá. Naučili ma ako, namiesto toho aby som sa rozčuľoval keď niečo nejde ako by malo, radšej vysúkať rukávy a dať veci do poriadku. Keď tri týždne prešli a druhý pekár sa vrátil z dovolenky, môj zamestnávateľ ma požiadal aby som zostal ešte tri týždne, zatiaľ čo môj prvý “majster” si pôjde odpočinúť. A veru, - chudák – zaslúžil si. Ešte nakrátko spomeniem o ňom, že ani on nebol, aspoň nie rodom, Angličan ale Belgičan. Počas prvej svetovej vojny ho doviezli do Anglicka ako vojnového zajatca a po vojne sa on rozhodol tam sa oženiť a udomácniť.

Na konci tých nasledujúcich troch týždňov už bolo treba baliť a prichystať sa na tú dlhú cestu loďou na druhý koniec sveta. No, ani Jean ani ja sme toho nemali veľa a tak s dvoma kuframi a nejakou taškou v ruke sme stúpili na palubu lode S.S.Otranto v Temžskom prístave Tilbury. Presný datum nemám nikde zaznamenaný ale bolo to niekedy začiatkom apríla lebo po 5-týždňovej ceste sme pristáli v Melbourne 12-ho mája 1952.
Milan na píle v Tasmánii, 1952
Milan na píle v Tasmánii, 1952

Tých päť týždňov na palube lode to bola akoby naša “svadobná cesta.” Okolnosti však neboli všetky pre nás priaznivé. Nemali sme spoločnú kabínu. Príčinou bolo to, že moja cesta bola vybavená pánom Ležákom-Borinom ešte pred našim sobášom. Neskôr, keď sme chceli pridať ešte ďalšíeho cestujúceho, moju novú nevestu, spoločná kabína už nebola voľná a tiež nebolo dosť času na všetky formality spojené so zaplatením cestovného pre Jean z Československého Utečeneckého Fondu. Bolo by nám treba počkať na nasledujúcu loď asi o šesť týždňov neskôr, čo by ale znamenalo neskorší začiatok Ležákovho kontraktu.

Druhá možnosť bola, že Jean by cestovala za mnou tou nekoršou loďou, ale to sme vôbec nebrali do úvahy. Nakoniec Jean sa rozhodla zaplatiť za svoju cestu z vlastných úšpor a cestovať loďou Otranto hoci aj nie v jednej kabíne so mnou. A tak som ja bol umiestnený v kabíne pre dvoch na promenádovej palube a Jean bola v kabíne pre štyri ženy o dve paluby nižšie, v “útrobách” lode. Konečne sme sa rozlúčili s Britániou aj s Európou a mali sme ten pocit už vtedy, že je to navždy.

Okrem mojej nočnej cesty cez Kanál štyri roky predtým, ani Jean ani ja sme loďou v živote necestovali a teda všetko s tým spojené bolo pre nás novým zážitkom. Samotná loď je oveľa väčšia keď ste na nej, než keď sa na ňu dívate v prístave Okrem posádky nikto nepracuje, každý deň je nedeľa (bez kostola), ľudia sa len zabávajú a jedia. Krátkodobé priateľstvá vznikajú, veď každý si je vedomý toho, že keď loď opustíme v Austrálii, všetci sa rozpŕchneme na všetky štyri strany sveta a jeden druhého nikdy viac neuvidíme. Sedíme, či ležíme na palube na ležátku, alebo sa opierame – opatrne – o zábradlie a dívame sa na … na čo vlastne? Na tú nekonečnú vodu. Na vlny, na morskú penu ale sem-tam sa nám ukážu aj dolfíni alebo lietajúce ryby a to už je voľačo! A zo dňa na deň pomaly počasie sa mení. Dni sú stále teplejšie, čím viac sa blížime k rovníku. Kabát už zostane visieť na vešiaku a ja ľutujem, že som si nekúpil krátke nohavice na cestu.

Najzaujímavejšie dni počas celej dlhej cesty sú tie občasné krátke návštevy v exotických – pre nás – prístavoch, v mestách , o ktorých sme dovtedy iba čítali a snívali. Prvý taký deň, vlastne len niekoľko minút v tomto prípade bolo jedno včasné ráno, keď naša loď plávala okolo Gibraltarskej Skaly. Tu naša loď nepristála, len preplávala cez prieliv a zamierila smerom do Neapolu. Tá Skala – dodnes ešte Britská pevnosť – je skutočne impozantná. Na našej pravej strane, ale od nás oveľa vzdialenejšie bolo – v tých skorých ranných hodinách – len hmlisto viditeľné pobrežie Afriky. No, aj hmlistvé ono bolo, aspoň pre mňa, oveľa vzrušujúce než Gibraltar. Asi preto,,že pre mňa ako Európana to bolo prvé svedectvo toho, že skutočne existuje svet aj mimo Európy.

Keď loď pristála v Neapoli mali sme prvú príležitosť stúpiť na pevnú zem odkedy sme opustili Anglicko. No, čo vám tu môžem povedať o Neapoli? Trochu prehnane poeticky sa zvykne hovoriť o tom meste:”Vidieť Neapol a zomrieť … “ Ja by som najviac ak povedal, že je to – z diaľky – veľmi pekné Stredomorské mesto ale tých je v tej časti sveta veľa. My sme Neapol videli aj z blízka. Pešo sme sa prešli aj úzkymi bočnými uličkami až na svahy severných predmestí. Tu sa pred nami rozprestrelo celé mesto, krásny modrý záliv a v pozadí sopka Vesuv. No, okrem toho obrázka sú medzi našimi dojmami aj tucty strapatých detí v handrách a ich vystreté dlane, aj malý oslík skoro neviditeľný pod vreciami kto-vie-čoho ako ich vlečie hore strmou uličkou.

Nasledujúca zastávka, hoci len nakrátko, bol egyptský prístav Port Said. Loď zakotvila len niekoľko kilometrov od samotného prístavu a o pár minút neskôr bola obkolesená malými lodičkami a člnmi plnými tovaru, ktorý nám, cestujúcim, ponúkali domorodí “malí podnikatelia”, každý z nich prekrikujúc všetkých ostatných. Ich kožený, drevený a iný tovar bol vyzdobený tradičnými kresbami a farebnými napodobninami starodávnych egyptských obrázkov, ktorých úlohou je – a zdá sa, že navždy bude – pripomínať svetu niekdajšiu slávu tejto krajiny. Nemožno im však zazlievať, veď okrem tej starodávnej minulosti sa nemajú čím vystatovať. Aj tie mohutné vodné nádrže na rieke Nil už dnes mnohí pokladajú za veľmi precenené omyly.

Čoskoro po tom krátkom stretnutí s Egypťanmi sme už plávali Suezským kanálom. Práve v tých časoch situácia v tomto regióne bola veľmi napnutá. Nový židovský štát Izrael bol vtedy sotva štyri roky starý a Arabi v tejto časti sveta boli – aby som to povedal mierne – neochotní prijať jeho existenciu ako permanentný fakt. V Egypte samom kráľ Faruk sa chystal abdikovať a Armáda už “demokraticky” zvolila generála Naguiba aby prevzal vládu ako president. Medzitým východný breh Suezského Kanála obsadili britské jednotky a ich opevnené pozície boli jasne viditeľné z paluby lode. Nikto nás však neodrádzal od fotografovania. Ja som ani vtedy nevedel ani dnes neviem posúdiť aký vplyv oni mali na beh udalostí, no my všetci vieme, že krátko po tom sa Briti stiahli domov a už sa viac do toho kúta sveta nevrátili. Ani normálny mierový život sa tam nevrátil dodnes. My sme boli radi, že nás S.S. Otranto odtiaľ vyviezla bez problémov. Netrvalo dlho a už sme plávali Červeným morom smerom do Adenu.

Aden, vlastne my sme videli len najbližšie okolie prístavu, zanechal v našich spomienkach len priaznivé dojmy. Možno sa o to zaslúžili zelené trávniky a tienisté stormy po tej horúcej ceste Červeným morom. A veru, boli sme radi, že sme sa mohli prejsť parkom namiesto po horúcej palube. Ale čo – vlastne “kto” – sa najviac zaslúžil o ten dobrý dojem je jeden mladý Adenský občan, ktorý sa akosi nenápadne a celkom prirodzene k nám pripojil a sprevádzal nás, Jean a mňa, a poukazoval nám miestne zaujímavosti. Pomáhal nám aj pri nákupe občerstvenia aby nás miestni obchodníci nevykorisťovali. Hovoril celkom dobre po anglicky a choval sa ako dokonalý Gentleman a preto ani to nám dvom nevadilo, že Jean sa mu veľmi páčila. O hodinu – dve sa nám bolo súdené navždy sa rozísť a tak nikomu nič nehrozilo. Aj som ich spolu niekoľkokrát sfotografoval a po našom príchode do Austrálie som mu tie obrázky poslal. Iste ho potešili.
Milan v Austrálskej armáde, 1957
Milan v Austrálskej armáde, 1957

Medzi Adenom a Colombom loďou cestujúci pasažieri vidia dosť mora aby im stačilo na celý život. Na naše šťastie počasie po celej ceste bolo mierne a teda sme nezažili nič čo by sa podobalo burke. Za to som osudu vďačný, lebo neskôr, krátko pred našim posledným pristátim na brehu Tasmánie sme mali príležitosť dozvedieť sa na vlastnej koži, či – správnejšie povedané – na vlastnom žalúdku čo to vlastne je, tá morská nemoc. Ale, o tom trochu neskôr. Z milosti Toho, ktorý kontroluje počasie sme sa vyhli búrkam ale horúčavám sa vyhnúť nedalo. Chladiace zariadenie v kabinách bolo zapnuté len v noci, čo znamenalo, že vkabinách hlbšie pod palubou, bez okien, kde bola Jean ubytovaná, sa vôbec nedalo vydržať ani pár minút.

Našťastie ja som cestoval v kabine pre dvoch a môj spolucestujúci bol mladý Sydneyčan, ktorý sa vracal domov po skončení štúdií v Londýne. Dnes, po pol storočí medzi Austrálčanmi už viem ako ľahko a rýchle sa človek môže spriateliť s nimi ale vtedy tento mládenec nás obidvoch príjemne prekvapil svojim porozumením a priateľským humorom. Len slovíčko bolo treba nadhodiť – a neskôr už ani toľko – a už nám oznámil, že ide tam, či onam na pár hodín a tak sa postaral o to8 aby tradičné novomanželské zvyky a obrady mohli prebiehať ako sa patrí, bez vyrušovania.

Pravdaže my sme spolu strávili veľa kvalitného času a pri rozhovoroch s ním sme sa dozvedeli mnoho vecí o našej novozvolenej domovine, o domácich ľuďoch a ich zvyklostiach. Viac, než by sme sa boli dozvedeli z kníh a cestovných brožúriek.

S Colombom sme sa len veľmi povrchne oboznámili jedno horúce odpoludnie. Tej horúčave sa nedalo vyhnúť. Ale zostať na palube takisto nebolo vábivé riešenie. Keď sa loď nehýbala ani vzduch sa nehýbal. A tak sme sa prešliniekoľkými ulicami v blízkosti prístavu. Isteže v lepších hoteloch hoťov očakáva príjemné prostredie ale na uliciach, a zvlášť v tých štvrtiach, do ktorých sme my dvaja zabočili prevládajúci dojem je – smrad. Ten nám prenikol aj šatami aj kožou. Až keď sme sa vrátili na loď, pomaly sa to z nás vyvetralo.

Vy, ktorí čítate tieto moje spomienky ste už asi zbadali, že v každom prístave, kde sme sa zastavili sme sa snažili pozrieť aspoň na niektoré scény, ktoré clovek obyčajne nenájde v cestovnej literature, veci, s ktorými sa nikto nemôže chváliť.

Keď sme sa konečne rozlúčili s Colombom a ostrovom Ceylon zvyšok našej dlhej cesty bol už len “dolu kopcom”. Čím viac sa naša loď blížila Austrálii, tým rýchlejšie letel čas a keď sme pristáli v prvom austrálskom prístave, Fremantle v Západnej Austrálii, ja aspoň, som vôbec neľutoval, že to námorné dobrodružstvo sa blížilo ku koncu. Ja som sa koniec-koncom narodil a vyrástol vo vnútrozemskej krajine a bez oceána sa obídem. Ja viem síce oceniť tú romantiku, to kúzlo spojené so širokým a ďalekým morom ale tri či štyri týždne života na lodi mi celkom stačí, “ďakujem pekne!” A ešte sme mali asi týždeň pred sebou.

Vo Fremantle, v prístave, Jean a ja sme síce zišli z lode na pevnú zem ale o zájazd autobusom do mesta sme nemali záujem. Miesto toho sme sa prešli najbližším okolím a čoskoro sme sa ocitli na vyvýšenom priestranstve okolo pomníka padlým, ktorý tu ako aj v Anglicku volajú Cenotaph. Ten trávnik nikdy nezabudnem. Chodilo sa po ňom akoby po matraci. Ani nie po koberci ale po ozajstnej matraci. A tak sme si naň aj nakoniec ľahli a zaspali. To bol náš prvý spánok na posteli, ktorá sa nehýbala, odkedy sme odcestovali z Londýna. Angličania tiež majú trávniky, o ktorých sa dajú písať básne, ale tento bol vypestovaný z trávy – volá sa couchgrass – ktorú v Anglicku možno ani nepoznajú.

Keď už je reč o trávnikoch, dovolím si odbočiť na chvíľu a spomenúť jednu anekdotu z Anglicka. Sprievodca ukazuje skupine amerických turistov krásy a poklady Windsorského paláca a keď tak chodia od jednej budovy ku druhej, jeden z tých turistov sa pýta: “Ten trávnik, to je niečo neuveriteľné. Ako sa oň treba starať aby bol taký nádherný?” A sprievodca – Angličan do špiku kostí – si nedal uniknúť príležitosť poukázať na rozdiel medzi Amerikou a Starým svetom: “Ale, nič zvláštne! Len treba tú trávu kosiť pravidelne šesťsto rokov a je to!”

"s našimi dvoma kuframi v rukách"

Preto že sme sa neišli podívať na Fremantle náš prvý dojem Európskeho osídlenia na nás urobila osada Largs Bay neďaleko Port Adelaide v Južnej Austrálii.Treba pripomenúť, že to bolo v 1952-om roku, teda veľmi dávno a nechcem uraziť terajších obyvateľov. Taktiež to bol náš prvý zoznamujúci pohľad na Austráliu a podľa toho nášho prvého dojmu “…ttíto ľudia neplánujú tu zostať na trvalo”. Okrem niekoľkých málo pevnejšie postavených domov tu bolo vidieť len samé drevo, asbest, sádru, vlnitý plech a drôtený plot. V Anglicku aj tie dočasné vojnové tábory vyzerali trvalejšie než toto. Samozrejme, čoskoro, v Melbourne sme konečne videli aj solídnejšiu architektúru, banky, úrady, železničné stanice atď, hlavne v strede mesta, ale aj tam bydliská pre prevážnu väčšinu obyvateľov boli stavané v štýle, ktorý ja teraz volám “Largs Bay Classic”.

To, že sme odplávali z Anglicka včas na jar a dostali sa konečne do Austrálie v polovici jesene znamenalo, že sme sa akosi ten rok vyhli letu. No, vlastne ani nie - naše leto bolo skoncentrované do tých dvoch-troch týždňov, ktoré sme strávili v tropických šírkach. Keby sme boli cestovali také dva mesiace skôr, alebo neskôr tú zmenu počasia medzi Európou a Austráliou by sme boli cítili oveľa viac. No, pre nás to tak dobre vyšlo, že ja vôbec nepamätám žiadne problémy po tej stránke. Pravdaže, čo nám najviac pomohlo aklimatizovať sa v Austrálii bolo to, že náš prvý domov pod Južným Krížom bol v Tasmánii.

V Melbourne sme sa predstavili v agentúre Anglickej,Škótskej a Austrálskej Banky kde sme vyzdvihli – v austrálskej mene 25 anglických funtov, ktoré mi ta poslal londýnsky Fond pre Pomoc Utečencom z Československa. To nám malo pomôcť postaviť sa na nohy v novom prostredí. S tými peniazmi v kapse a našimi dvoma kuframi v rukách sme zase stúpili na palubu lode, tento raz oveľa menšej, “S.S.Taroona”, ktorá premávala len medzi Melbournom a jedným, či druhým prístavom na severnom pobreží Tasmánie. Ten posledný kúsok našej dlhej cesty trval len z pod-večera do rána ale aj tak nám nechal nezabudnuteľné spomienky dodnes. Prvá sa tyka parádnej večere, ktorú si pamätáme najmä preto, že sme ju mali príležitosť vidieť ešte raz ako letela cez zábradlie do mora. Druhá je spomienka na ten neopísateľný pocit blížiacej sa smrti s vycerenými zubami a kosou v ruke, ktorá ťa ale ešte nechce vziať a ukončiť tvoje trápenie, len sa na teba škerí a s tebou hrá ako mačka s myšou až pokým nezídeš po mostíku z paluby na pevnú zem.

Keď sme zišli z “Taroony”, s radosťou, v prístave Devonport, odtiaľ sme cestovali už len vlakom až do Hobartu. Tu sme sa dlho nezdržali, lebo na stanici už na nás čakalo auto nášho nového zamestnávateľa, Australian Newsprint Mills a v tom nás odviezli hore tokom rieky Dervent až do pracovného tábora pri hlavnej pile kde sme potom strávili nasledovných deväť mesiacov. Hobart sa nechystal nikam odísť, povedali sme si, pozreme sa naň neskôr.

A tu je, tak sa mi zdá, vhodný míľnik pre koniec tejto kapitoly.
Milan Lorman
Životná pút nezaujímavého cloveka
Píše: Milan Lorman


© 2006 Milan Lorman